8
oznámiť . Veril som až do poslednej chvíle , že to bol omyl . Skrátka , pradedo len odpadol a v nemocnici ho dajú do poriadku . Len škoda , že sa mu to ešte nikdy nestalo . Celý život bol stopercentne zdravý !
Zostal som stáť ako obarený , keď som pred dedovým domom a domom suseda uvidel stáť niekoľko policajných áut a niekoľkých policajtov . Za mnou prichádzala dodávka jedného nemenovaného televízneho kanála . Určite o chvíľu prídu ďalšie . Ale k čomu ? Čo sa tu vlastne stalo ?
Policajti by sa ani nepustili dnu , keby dedo práve nesedel na stoličke pri plote . Obzerala ho doktorka zo sanitky . Pri nich stál akýsi mladý holohlavý muž oblečený v novom obleku šitom na mieru . Ten neznámy holohlavec odrazu čosi povedal dedovi , a potom ukázal prstom na mňa . Dedo sa na mňa ledabolo pozrel a kývol hlavou . Muž dal teda rukou rozkaz strážiacim policajtom , aby ma pustili . „ Dedko , čo sa tu stalo ?“ Vôbec nereagoval na moje slová . Len sedel na stoličke a bezducho zízal do zeme . „ Je v silnom šoku . Aktuálne vám nepovie nič ,“ odpovedal muž . „ A vy ste ?“ „ Poručík Jemnický . Spolu s kapitánom Bystrianskym , ktorý práve vyšetruje v susedovom dome , vyšetrujeme hroznú udalosť ..“ „ Prečo chodíte okolo horúcej kaše ? Povedzte to na rovinu !“ povedal som zvýšeným hlasom . „ Najprv mi povedzte , kto vlastne ste !“ „ Alfréd Bartoň . Ten muž , ktorý tu predo mnou sedí , je môj starý otec .“ „ Aha ! Takto to je !“ zamrmlal ten poručík , a čosi si zapísal do notesa , ktorý vytiahol z vrecka saka . „ Je mi to ľúto , pán Bartoň , ale váš prastarý otec , ak dobre hovorím , je mŕtvy . Pred asi dvomi hodinami nám volal váš sused , že ho našiel ležať vedľa tela vzdialeného rodinného príslušníka pána Albertovského .“ Dedov šok začínal pomaly prechádzať aj na mňa . Nebudú ma musieť o chvíľu kriesiť ? „ Ako sa to stalo ?“ vysúkal som ťažko zo seba . „ Podľa predbežného pohľadu to vyzerá tak , že váš prastarý otec sa nechal pozvať tým druhým do domu , kde pravdepodobne prišlo k prestrelke . Nikdy by som nepovedal , že takí starí chreni dokážu ešte rozpútať také akčné scény .“
Tie slová , ktoré tak bez emócií tento bezcitný človek povedal , priniesli stále hustejšiu hmlu pred moje oči . Najprv som mu ešte mal chuť jednu vraziť . A odrazu sa všetko vyplo .
Keď som oči otvoril , kľačala pri mne doktorka , ktorá ma kriesila . Nado mnou stál ten Jemnický a ešte jeden muž v starých džínsach a zelenom tričku . Vlasy dlhšie a príliš neupravované , na tvári strnisko . Opäť som rýchlo prišiel k sebe . Posadili ma na stoličku vedľa deda . Ten už vôbec nič nevnímal . Zatiaľ neznámy muž sa ma opýtal , či treba ísť so mnou do nemocnice . Odmietol som . Pohár vody ma úplne prebral .
„ Veľmi ma mrzí , čo sa tu udialo ,“ povedal neznámy .
8