V LASTNÁ TVORBA
Autor: Tomáš Beník
Keď sa slušnosť zamkne v skrini
Nuž, býva to aj v lepších rodinách, že slušnosť sa zamkne v skrini. V takom prípade nie je možné
sa čomukoľvek diviť. Skôr treba rozmýšľať nad dôvodmi, prečo sa dobré mravy, ktoré nám trieskali
do gebule naši rodičia, začo sme im vďační, odsťahovali preč z daného domu a začali ich nahrádzať
hriechy rôznych tvarov a veľkostí. Je vôbec návrat dobrých mravov potom ešte možný? A čo slušnosť?
Nebudú ju z tej skrine vynášať nohami napred? Isté je, že nič už nebude také ako predtým. Lenže na
začiatku o tom takmer nikto nerozmýšľa. A aj keď sa možno morí všetkými možnými variantmi,
napokon predsa len prestúpi do tej „temnej strany“. Pritom dôvod môže byť jednoduchý. Ako
napríklad v tomto prípade. Skrátka, došli nám peniaze.
Prílev peňazí sa môže kedykoľvek zmenšiť alebo zastaviť. To je jasné. Stačí len, ak nás v jeden
krásny deň vyhodia z práce. Sloboda síce prichádza, ale jej užívanie je väčšinou až príliš krátke alebo
takmer mizivé. Je to presne taký stav ako po užití drogy. No a odrazu rôzne veci ohľadom sociálky,
nezaplatených účtov pribúda, k nim sa pridávajú upomienky... Nakoniec na dvere zaklope jeden
nepríjemný pán exekútor s policajtmi za chrbtom. Skrátka, bežný postup v prípade vyššie
spomenutého problému. Takže, ako už bolo spomenuté, nemožno sa potom diviť, že zo zúfalstva by
vyšiel človek naproti aj samotnému diablovi, len aby sa vyhol tomuto krachu a spoločenskej likvidácií,
spojenej s verejnou hanbou, často vedúcou až k siahnutiu si na život. Opäť hriech, a v tomto prípade
ten najväčší. Takže prečo potom logicky neurobiť menší hriech, aby bolo všetko „vybavené“?
Ja, Bernard, už som asi taaaak... nooooo... exekútor je už nebezpečne blízko. Manželka je zase
nebezpečne blízko smrti. Vlastne bola. V čase rozprávania tohto príbehu už nie je. Aj exekútor bol
blízko k útoku, ale napokon neprišiel...
Čo je v týchto prípadoch najhoršie, rodina sa okamžite roztrhne. A je jedno, či je tá najslušnejšia
na tejto planéte, alebo tá najhoršia. Bez otázok vám také tety zo sociálky vytrhnú vaše deti z náručia
a odvedú ich do Detského domova. Ak boli doteraz vzorne vychovávané, tak je obrovská možnosť, že
sotva ukončia strednú školu. Spadnú až na úplné dno morálky a vychovania. Iste, nie je to pravidlo,
ale vo väčšine prípadov to tak je. Atmosféra týchto domovov ich pohltí. My sme mali to šťastie, že
naše deti stihli vyštudovať vysokú školu a utiekli do zahraničia. Syn je doktorom v Tirolsku a dcéra
pracuje ako vedkyňa v nejakom centre vo Švajčiarsku. V ktorom, to neviem. A je mi to jedno. A ani na
mená im neviem prísť. Vykašlali sa na nás, ani len raz sa neozvali, tak čo... Nech si idú...
Takže som na všetko zostal len ja. Manželku nepočítam, lebo sa toto všetko udialo len kvôli nej.
Ale nič jej nevyčítam. Ona nemohla za to, že dostala ťažký infarkt a musela kvôli tomu opustiť
zamestnanie. A pretože z jedného platu sme dlho nedokázali udržať opatrovateľku, odišiel som z
práce aj ja. Ešte šťastie, že už som bol v dôchodkovom veku. Ale penzia na všetko nestačila. A
manželka v tom veku ešte nebola. Dokonca nemala nárok ani na predčasný dôchodok! A vybavenie
invalidného dôchodku bolo v nedohľadne. Ona, 55-ročná žena, ja, 64-ročný strhaný blbec... Prečo
blbec? Lebo som celý život žil slušne a pracoval. A ako som skončil...
7