Abdon 6/2019 Abdon 6_2019 - Page 21

chování národů. Jakmile to ale jednou poznáme, nemůžeme se vyhnout otázce, jak je možné, že se údajně rozumní tvorové mohou chovat tak nerozumně.“ Snáď jedinou hodnotou je tu situácia, keď sa ku vláde dostane niekto rozhodný, kto zanechá odkaz, aký bude pre ľudstvo v danej epoche pokrokom. Cyklus písania histórie je analogický voči evolučnému cyklu – hoci ten sa nepíše atramentom- a tak evolučný cyklus možno podrobiť rovnakej otázke: Akou je hodnotou, že ak zvíťazím, tak to budú práve moji potomkovia, ktorí sa budú požierať navzájom? Neviem, či možno považovať za výnimku argentínske mravce (Linepithema Humile), ktoré sa rozšírili aj inde do sveta, avšak na základe svojich uhľovodíkov sa rozpoznajú a vnímajú ako súčasť kolónie. Vytvorili tak systém šírenia dcérskych superkolónií, ktorých príslušníci z odlišných častí sveta na seba neútočia. Má byť teda tento princíp inšpiráciou pre človeka? Jedná sa o pokus daného druhu o celosvetový mravčí monopol? Čo by sa stalo, ak by sa tento monopol stal skutočnosťou? Začali by argentínske mravce regulovať svoju reprodukciu, aby bola primeraná svetovým zdrojom, rozšírili by svoje zdroje potravy, alebo by zrušili svoj spôsob fungovania, rozdelili sa do frakcií a hubili sa navzájom? Príslušníci ľudského druhu, žiaľ, nehľadeli na zápach svojich druhov – ba niekedy sa možno bili aj kvôli zápachu. Ako vieme z histórie, pohanské kmene kedykoľvek bojovali proti iným kmeňom a spoločný pôvod či náboženstvo pre nich neboli dostatočnými argumentmi pre zloženie zbraní. Oproti tomu som dávno fantazíroval o mimozemskej rase, ktorá by mala presne vymedzené stupne nepriateľstva a využívaných zbraní práve na základe blízkosti či vzdialenosti príbuznosti medzi jej kmeňmi a národmi. Až teraz si uvedomujem, že by to zrejme ďaleko neviedlo – prirodzená eskalácia napätia v konfliktoch, či snaha vyjsť z bojov nezranený, by túto vojnovú etiketu mohlo rýchlo vytlačiť z platnosti. To by však mohli spôsobiť aj iné faktory: jednoduché zapretie svojej príbuznosti kvôli hnevu; falšovanie príbuznosti pri výskume; prípadne spoločné žitie rôznych etník v jednom štáte, ktoré by sa spolu už cítili viac späté ako s rodovými príbuznými. Vrátim sa však ku téme evolúcie a dedičnosti. Spomenutá kniha Takzvané zlo obsahuje aj niečo, čo by som považoval za varovanie: zmienku o Indiánoch kmeňa Ute, ktorých ich životné podmienky zrejme vyšľachtili do čo najväčšej agresivity, ktorá už v modernej dobe nie je dostatočne odbavená, keďže nedochádza k bojom s ostatnými kmeňmi. Následkom toho títo ľudia trpia neurózami a často páchajú samovraždy. Mojou otázkou je: Kam sme celý tento mocenský cyklus posunuli? Sú snáď novými a ľudskejšími kvalitami dohody o nepoužívaní chemických zbraní (napríklad Ženevský protokol), znižovanie počtov jadrových hlavíc, alebo neútočenie na civilné ciele pri vojnách? Postačujú nám tieto kroky a držia vôbec krok so stále hrozivejšími technickými vynálezmi? Dospeje ľudstvo niekedy do stavu, keď budú bežní občania posielať vojny-chtivých politikov kade ľahšie, aby sa tam ostreľovali gumipuškami? Oceňujem, že podobný princíp bol ukázaný v seriáli Game of Thrones, kde radoví vojaci radšej omráčili svojho veliteľa a ušli pred istou porážkou, než by mali svoje životy obetovať za cudzie ciele. Práve v tom vidím to, čo má najbližšie ku skutočnému víťazstvu – k žitiu individuálneho života so zodpovednosťou k nemu. Práve to je predsa základnou jednotkou, ktorá môže stavať spoločnosť. 19