O NIEČOM
Autor: Executor
O mocenskom cykle
Často, keď sa pozerám na historický alebo pseudohistorický film/seriál/dokument, čudujem sa
istému typu postavy – panovníkovi, ktorý má vládu nad dostatočne veľkou krajinou, no nestačí mu to.
Chce stále viac a viac, skrátka si potrpí na tom byť „najväčším vajčákom“. Zamýšľam sa, čo môže stáť
za motiváciou v snahe získavať si toľko nadvlády nad svetom. Je to megalomanské zaslepenie, ako by
sme mohli ľahko predpokladať? Azda je to profesionálna deformácia, či zvyk, ktorý sa panovníkovi
stal „železnou košeľou“, až sa ho nakoniec nechcel vzdať? Alebo je za tým porekadlo „nedáš - dostaneš“
a teda strach, že si ich podrobí niekto iný? Posledná možnosť by korešpondovala s takzvaným
princípom červenej kráľovnej: „je potrebné sa snažiť o pokrok čo najviac, už len preto, aby sme
nezaostali za konkurenciou.“
Ďalšia otázka, ktorú som si v súvislosti s megalomanskými panovníkmi začal klásť bola viac
filozofická: Akú hodnotu so sebou prináša víťazstvo? História je svedkom mnohých zákerných vrážd,
aj príslušníkov vlastného rodu za účelom nástupu na trón, alebo získania nadpriemerného
spoločenského postavenia. V takýchto prípadoch padol za obeť jedinec, alebo rod. Ešte masívnejšie
straty sa diali, keď sa proti sebe postavili jedinci presadzujúci svoje „právo vládnuť“ a nechali kvôli
sebe umierať tisíce poddaných. Hodnotu takéhoto „víťazstva“ vidím ako pochybnú, nielen kvôli
premrhaným životom a všetkému vzniknutému utrpeniu, ale aj kvôli budúcnosti, ktorá je neistá.
Možno sa ľudia raz zjednotia – no nebudú potom históriu genocídy a otroctva opakovať na
obyvateľoch iných planét? A pokiaľ sa ľudia nezjednotia, môžu sa naopak rozdrobiť na rôzne frakcie
– čo znamená, že tí, ktorí nasledovali len niekoľko mesiacov dozadu jednu vládu, budú teraz zabíjať a
umierať v bratovražednom boji. Toto pre mňa skutočne nepredstavuje žiadnu trvalú hodnotu, ktorá
by vyvažovala toľké straty. Je to skôr len ďalšie kolo opakujúceho sa cyklu: niekto sa dostane na vrchol
moci, pokúsi sa zanechať po sebe posolstvo za každú cenu, niekedy aj bez zrelého skúmania tohto
posolstva. Potom je zas nahradený niekým iným. Niekým, kto sa môže pokúšať o zanechanie
protichodného posolstva. Na nezmyselnosť konania mocných poukázal aj Konrad Lorenz v knihe
Takzvané zlo (strany 199-200): „Vždy znovu se opakující události dějin nemohou být vysvětleny lidským
rozumem a lidskou soudností. Je otřepanou frází říci, že jsou zapříčiněny tím, co se obvykle nazývá
"lidská přirozenost". Soudná a nelogická lidská přirozenost nechá mezi sebou soutěžit a bojovat dva
národy, i když je k tomu nenutí žádné hospodářské důvody, podněcuje dvě politické strany nebo
náboženství k rozhořčenému boji navzdory tomu, že si jejich posvátné programy jsou překvapivě
podobné, a žene Alexandra a Napoleona, aby obětovali milióny poddaných pokusu sjednotit celý svět
pod jejich žezlem. Je pozoruhodné, že se ve škole učíme dívat se na lidi, kteří prováděli takové a podobné
absurdity, s respektem - dokonce je ctít jako velké muže. Jsme vychováni k tomu, podřizovat se takzvané
politické zchytralosti politika, jenž je zodpovědný za vedení státu, a jsme na všechny zde uvedené jevy
již tak zvyklí, že mnohým z nás vůbec není jasné, jak neobvykle hloupé a lidstvu škodlivé je toto historické
18