Abdon 6/2019 Abdon 6_2019 - Page 12

Vošiel som teda dnu. Chata, inak zvonku vyzerajúca ako stará barabizňa, bola zvnútra luxusným sídlom súčasného rímskeho patrícia. Zažať som nemohol, ale svetlo z baterky bohato stačilo. Nebol ale čas na obdivovanie. Rýchlo som začal brať veci zo zoznamu a prenášať ich ku bránke. Trvalo mi to asi dvadsať minút. Nadšený z takéhoto úspechu som vyšiel napokon von, aby som zistil, že bránka sa vďaka tým drahým veciam nedala otvoriť tak, aby sa niektorá vec nezničila. Tak som sa rozhodol preskočiť plot, lebo aj z hľadiska väčšej blízkosti k autu to bolo lepšie. V momente preskočenia sa však celý blok toho plôtika utrhol zo stĺpikov a zvalil sa so mnou na asfaltovú cestu. Opäť bolesti, opäť ticho. Preto som vydesene vstal a utekal, čo mi nohy stačili, k autu. Cestou som si uvedomil, že pajser zostal na ulici. Dobehol som k autu a posadil sa za volant. Kľúče mi, našťastie, nevypadli. Aj tak som auto nechal odomknuté. Takže som kľúč vložil do zapaľovania a otočil ním. Motor zaskučal, ale nenaskočil. Tak som to skúsil opäť. A opäť... Po asi piatich minútach a oceáne nadávok som to vzdal a s námahou som otvoril kapotu. Ako keby som vedel, ako mám pri oprave motora postupovať. Po pol hodine pozerania na motor a ďalšieho mora nadávok som to vzdal a išiel urobiť tú najsprostejšiu vec v mojom živote. Najprv som sa vrátil k svojmu lupu a až potom mi to napadlo. Keďže som nemal mobil, išiel som do susednej chaty po pomoc. Prečo mi vtedy nenapadlo, že v noci asi opravár aut nechodí? Prečo som nerozmýšľal, čo s tým lupom? Len som si všimol, že v susednej chate, doteraz tmavej, sa svietilo. Otvoril som si teda bráničku, prišiel ku dverám a zaklopal. Otvoril mi síce len o pár rokov mladší chlap, ale za to v kondícii mladého atléta. To svalnaté telo, zakryté len tielkom a boxerkami, hovorilo za všetko. „Čo si prajete?“ opýtal sa ma pokojným hlasom. „Dobrý večer... Ale pokazilo sa mi auto. A tak som sa prišiel opýtať, či by som nemohol zavolať odťahovku alebo tak...“ „Počkajte chvíľu tu. Zavolám ju sám...“ odpovedal s úsmevom a privrel dvere. Po týchto slovách mi mohlo napadnúť, že nie je niečo v poriadku. A ani na to napadnutie nebol čas. Sotva som sa dvakrát nadýchol, stál ten chlap predo mnou s dvojhlavňovou brokovnicou. „Polícia je už na ceste. Už som si myslel, že vás nechytia, lebo stále neprišli...“ Zarazil sa pri týchto svojich slovách a pozrel na chvíľu za seba. Stála tam pekná blonďavá tridsiatnička v krátkom priliehavom župane. Neskôr som zistil, že to bola šéfova manželka. A o minútu už som vedel, ako vyzerá vnútro policajného auta. Prípad bol ihneď jasný. Sused vypovedal, čo videl, môj lup bol nájdený na tom mieste, kde som ho našiel, na pajsri boli moje odtlačky. Tie boli aj v aute, ktoré bolo, mimochodom, kradnuté. To aj takéto haraburdy sa ešte kradnú? Pri výsluchu ma pochytil strach, a tak som udal toho obchodníka, ktorému to auto patrilo. A dúfajúc, že moja „pravdivá“ výpoveď mi čo najviac pomôže, povedal som všetko o pláne svojho šéfa, takže som ho vlastne tiež udal. A už sme boli, vďaka tomu obchodníkovi, organizovanou skupinou zlodejov a priekupníkov, ktorú riadil môj šéf. Ten sa o hodinu zjavil v cele predbežného zadržania vedľa mňa. Ešte predtým ale stihol zavolať svojmu bratovi, tomu známemu právnikovi. Ten bol ale tiež zatknutý. Po telefonáte šéfov brat okamžite sadol do auta a rútil sa za nami. Takže ručička jeho tachometra ukazovala väčšinou 100 km/h. Pri jazde ešte telefonoval ďalším svojim kolegom, aby čo najviac bratovi pomohol. Mal rád, keď jeho komando kamarátov právnikov, s ním v čele, vtrhlo na stanicu. Lenže než 10