ďalší človek, ktorý bol, dajme tomu, „obchodníkom“ s týmto druhom tovaru. Brat by si zobral ten
televízor a reproduktory do vlastnej chaty na opačnej strane mesta, tiež v horách za mestom.
Chcel som sa z tejto hlúpej akcie ihneď vykrútiť. To už som klesol tak hlboko, aby som musel
kradnúť? Môj bývalý šéf vedel, ako presvedčiť hluchého, aby si od neho kúpil pokazený gramofón aj s
prasknutými platňami. U mňa mu to vlastne ani nerobilo problém. Stačilo párkrát spomenúť slová
ako exekútor, účty, ulica, chorá žena... Ani neviem, ako, ale napokon som, po krátkom mlčaní a pri
pomyslení, čo sa s tým ťažko chorým a trasúcim sa stvorením v posteli stane, napokon prikývol.
Aby bola akcia ešte jednoduchšia, priniesol mi riaditeľ dva kľúče. Jeden bol duplikát kľúča od
vchodových dverí a druhý bol od starej rachotiny, ktorú pre túto akciu dal k dispozícii ten
„obchodník“. A aby to bolo ešte jednoduchšie, akcia sa mala udiať už tento večer.
Okolo deviatej večer som sa, podľa dohody, dostavil na adresu, kde bola tá spomínaná garáž. Ani
neviem, ako som sa sem dostal. Celú dobu som išiel, ponorený do myšlienok nad skutkom, ktorý idem
spáchať. Myšlienky sa prelievali s prosbami mojej chorej Lesie, aby som nikam nešiel a zostal s ňou.
Jej krásnu tvár ničilo jej slabé srdce. Tá bolesť sa nedala vydržať. Iný by zostal. Aj ja. Lenže to, čo som
išiel urobiť, malo byť pre ňu. Nikdy som neodchádzal navečer preč sám. A keď s ňou, tak párkrát do
divadla alebo inam. Keby som len vedel, čo sa s nami malo stať, zostal by som. Určite by sa našlo iné
riešenie. Spolu by sme to nejako ustáli. Lenže teraz som išiel kradnúť. A nohy ma samé priniesli na
určené miesto. Tam stál taký malý, nenápadný chlapík, celý v čiernom. Hlavu mu zakrývala čierna
kapucňa. Zrak a tvár stále odvracal nabok, len aby som mu nevidel do tváre. To sa mu vlastne aj
podarilo. Povedal mi len, aby som prišiel s tou starou haraburdou na toto miesto, keď vykonám akciu.
On sľúbil, že bude čakať.
Keďže tento starodávny zázrak vedy a techniky, ktorý každou chvíľou naznačoval, že zomrie, išiel
tak rýchlo, ako šiel, dorazil som ku chate asi po hodine jazdy. Už by som pred ňou aj zastavil, keď som
v tom dostal bravúrny nápad. Kúsok od chaty sa začínal les, zakrývajúci všetky kopce a hory naokolo.
Asfaltová cesta sa tu zmenila na lesnú a navyše sa po pár stromoch stáčala doprava, takže tu sa auto
dalo skryť. Prišiel som teda s autom k tej zákrute, s veľkou námahou sa otočil a vypol motor. Tešil som
sa, aký dobrý nápad som mal. Malo to byť jednoduché. Vniknúť, ukradnúť, či vlastne vyniesť, priviesť
auto, naložiť, odísť. Obliekol som si čierne nohavice a kabát, ktoré som mal v igelitke. Na hlavu som
si nasadil kuklu, ktorú som si vyrobil z čiernej zimnej čapice. Na ruky som si nasadil pracovné
rukavice. Kvôli odtlačkom prstov. Takto pripravený som si ešte zobral pajser, ktorý som si bez
domovníkovho vedomia požičal z jeho dielne, a vyrazil som do akcie.
Prekonanie dreveného plôtika bola hračka. Dvere totiž boli odomknuté. Šéf mi aj povedal ešte
počas presviedčania, že sa pár dní dozadu sem potajme dopravil a poškodil zámku tak, aby sa dvere
nedali zamknúť. V prítmí, keďže lampy pouličného osvetlenia nefungovali už niekoľko dní a na cestu
mi svietil len mesiac, prišiel som ku vchodovým dverám. Mal som ich len trochu „prebehnúť“
pajserom, potom odomknúť, lebo boli bezpečnostné, a aby sa myslelo, že som vnikol dnu oknom, tak
som ešte mal rozbiť okno. Lenže keď som vrazil pajser medzi kľučku a zárubňu a trochu potlačil, dvere
sa rozleteli von, takže ma poriadne trafili do hlavy a tela pod ňou. Padol som na chodník. Pajser tiež.
Taký rachot by obvykle zobudil celú ulicu. Preto som len ležal, prekonal bolesti a počúval. Všade bolo
ticho. Susedná chata bola stále taká tmavá ako predtým. Aj tie ostatné na ulici. Vstal som a zažal
baterku, aby som zistil, čo to bolo za „superdvere“. Majitelia boli teda riadne oklamaní. Boli to
obyčajné plastové dvere. Žiadne bezpečnostné. Alebo žeby manželka oklamala pána riaditeľa, aby
ušetrila na niečo iné? Alebo naopak? Kto vie...
9