Okná boli zamrežované, takže dnu sa vôbec nedalo dostať. No vôbec mi to nevadilo, nechcela som, aby ma znovu videl. Neskoro. Než som sa spamätala, všimla som si, že sa na mňa zvnútra pozerá. Tváril sa zvláštne. Nebolo tam však ani stopy po zdesení či strachu. Tváril sa trochu netrpezlivo, akoby ma očakával. Dokonca sa mi 14
SERIÁL Autor: Elizabeth
Zatratení
4. kapitola
Dave na mňa dlho hľadel, akoby čakal, že niečo poviem, hľadal v mojich očiach náznak toho, čo sa chystám urobiť. No myslím, že to dobre vedel. Poznal ma už dosť dlho na to, aby vedel, aká som a to, že ak si niečo vezmem do hlavy, tak od toho tak ľahko neupustím.
Ja sama som si uvedomovala riziko, do ktorého sa práve púšťam, a Dave sa ma chystal prehovárať, no mlčal až do jednej chvíle, kedy si vzdychol a spýtal sa: „ Tak, čo teraz budeš robiť?“
Vedel, že ma nezastaví. Oceňovala som, že mlčal a nesnažil sa ma viac prehovárať. Pokrútila som hlavou, a na chvíľu som sa zahľadela do prázdna.
„ Viem, že ťa teraz sklamem, ale ja nemám na výber,“ vyriekla som potichu. Čakala som jeho protest, no jediné, čo som počula, bol štebot vtákov. Stáli sme oproti sebe, a on sa tváril smutne. Jeho výraz ma bolel na srdci. Nedokázala som sa mu v tej chvíli pozrieť do očí, lebo som vedela, čo v nich nájdem – beznádej, smútok, možno som ho práve zranila- to bolelo ešte viac.
Nečakala som na jeho odpoveď a hneď som vzlietla preč. Keď som sa na sekundu otočila, videla som ho stáť s plecami zvesenými, krídla sa mu dotýkali strechy.
Snažila som sa však sústrediť na to, čo musím urobiť. Musím zistiť, či je Christian v poriadku, aspoň zatiaľ. Letela som do miestnej nemocnice zistiť, či je tam hospitalizovaný. Dúfala som, že ho medzitým nikam nepreviezli. V letku som sa snažila vyčistiť si myseľ a sústrediť sa, no premáhal ma plač. Nemocnica bola dosť ďaleko, no mne to neprekážalo, cítila som sa uvoľnenejšie, keď som letela, aj keď som vedela, že ma tlačí čas.
Než som nemocnicu našla, bolo neskoré popoludnie. Prechádzala som všetky poschodia, no nikde som ho nevedela nájsť, až so kým som sa zastavila u siedmeho poschodia. Letela som okolo všetkých okien a nazerala dnu. A nakoniec som ho našla. Sedel na svojej posteli. Zápästie mal obviazané, niečo si zapisoval. Chvíľu som sa na neho pozerala a skúmala som, či je v poriadku. Teda, po fyzickej stránke, sa zdal byť v pohode, no netušila som, čo sa odohráva v jeho mysli.
Okná boli zamrežované, takže dnu sa vôbec nedalo dostať. No vôbec mi to nevadilo, nechcela som, aby ma znovu videl. Neskoro. Než som sa spamätala, všimla som si, že sa na mňa zvnútra pozerá. Tváril sa zvláštne. Nebolo tam však ani stopy po zdesení či strachu. Tváril sa trochu netrpezlivo, akoby ma očakával. Dokonca sa mi 14