zazdalo, že sa na krátku chvíľu usmial. No možno sa mi to skutočne len zdalo. Nevedela som, ako
mám zareagovať. Či ho mám aspoň gestom ruky pozdraviť, alebo sa otočiť a letieť preč. Vybrala som
si nakoniec tú druhú možnosť. A radšej som sa ani neotočila, aby som neprehlbovala ani jeho, ani
moje trápenie.
Keď sa už pomaly stmievalo a mesto sa ponáralo do nočného, piatkového života, letela som zistiť,
kde sa práve nachádza Catherine, aby som mala priestor pátrať po všetkom možnom, čo súviselo s
Christianom.
Predpokladala som, že ju nájdem niekde pri klube s Thomasom. Keď bol piatok, radi takto vyrážali
von. Raz som niekde od iných bytostí počula, že vraj takto získavajú ďalšie duše pre služby. No to ani
nemusí byť pravda, možno je to len hlúpa povera či klebeta.
Keď som letela popri akomsi klube, ktorý sa volal Klub Slobody, počula som Catherinin prenikavý
koketný smiech. Pristála som na streche vedľajšej budovy a pohľadom som v presvetlenej uličke
hľadala Catherininu ohnivú hrivu. Neskôr som ju zbadala stáť vedľa Thomasa a niekoľkých
vyhadzovačov z klubu, s ktorými sa zjavne poznali. Pri ich rozhovore Catherine zafňukala: „Poďme
už, je mi zima!“
Thomas na ňu len zasipel: „Už!“
Po chvíli obaja vošli do víru zábavy v klube, a ja som okamžite vedela, čo mám robiť ďalej. Mala
som príležitosť dostať sa do domu, kde Catherine žila spolu s Thomasom. Možno tam práve nájdem
odpoveď na svoju otázku: „Prečo tak veľmi chcú, aby Christian zomrel?” Musím to zistiť.
Neváhala som ani len sekundu, a už som letela k ich domu. Bol našťastie len neďaleko od klubu.
Prešla som okolo neho, aby som zistila, či sa nikde nesvieti, a zbadala som v jednej miestnosti otvorené
okno. Neváhala som a vliezla som dnu. Mala som síce problém vtrepať tam svoje obrovské čierne
krídla (to bol môj neustály problém), ale dostala som sa dnu.
Moje oči si privykli na tmu a preplietala som sa potichu pomedzi nábytok. Zapla som len malú
lampičku na písacom stole a zistila som, že som sa ocitla práve v izbe Catherine. Teda aspoň to tak
vyzeralo. Skriňa bola totiž otvorená, a bolo v nej neskutočné množstvo šiat. A aj tie červené, ktoré
mala na sebe v deň, keď za mnou prišla kvôli Christianovi.
Nábytok bol krásny a luxusný. Catherine si to, pochopiteľne, mohla dovoliť. Nebola taká ako my.
My nemáme nič a žijeme v polorozpadnutom dome na okraji mesta. Rozhliadla som sa po izbe. Bola
jednoducho zariadená, ale luxusná. Písací stôl, skriňa, knižnica, kútik na šminky. Obrátila som pohľad
ku knižnici, ktorá bola hneď vedľa písacieho stola. Na poličke, v úrovni mojich očí, boli zoradené
zložky. Boli to veľké fascikle obsahujúce základné informácie o tých, ktorí vykonávajú pekelnú činnosť
– anjeli smrti ako ja a Dave, Tomovi špehovia a ďalší.
15