16
Musela som prejsť niekoľko fasciklov než som sa dostala k niečomu zaujímavejšiemu. V jednom z takých fasciklov som našla časť celú o Christianovi Blackwoodovi. Šokovalo ma to, pretože predsa on nie je na našej strane. On ešte žije...
Počkať, žeby tam bol uvedený dôvod, prečo ho chcú zabiť? Možno... V tichu domu som listovala zložkou. Na prvej stránke stálo jeho meno napísané čiernym perom, a pod ním modrým „ dobrovoľný odchod zo sveta“. Bolo tam všetko – celý jeho profil. Písalo sa tam o celom jeho živote, o tom, aký bol, dokonca o vzťahu so mnou.
Dôvod, prečo má Cath jeho anamnézu u seba, tam však uvedený nebol. Prirodzene, bolo by to priveľmi jednoduché.
Chcela som listovať ďalej, zistiť, ako je možné, že ho majú v databáze, a prečo je pre nich tak dôležité, aby odišiel zo sveta. O nijakého smrteľníka, ktorý by sa nejako neprevinil nemali záujem. Je pravda, že Christian sa pokúsil o samovraždu, ale pokus je stále len pokus, a za to hneď nepatrí človek do pekla. Lenže ak ho tu majú zaradeného, pravdepodobne mu hrozí peklo, mučenie a neviem čo ešte. Nedokázala som si ani len predstaviť, aké plány s ním môžu mať.
Túžila som zistiť viac, avšak zrazu som začula, ako sa otvárajú vchodové dvere. Počula som Toma, ako nadáva a Catherine, ako mu odvrkla. Ich kroky sa blížili práve k miestnosti, kde som bola ja. Našťastie dvere boli zatvorené. Získala som aspoň náskok, aby som sa rýchlo, a hlavne potichu prešmykla cez okno.
Snažila som sa čo najviac ponáhľať a rýchlo sa prestrčiť aj s krídlami von. Ten dom bol len prízemný bungalov, a tak som hneď po dopade na zem okamžite zmizla z okna. Pritlačila som krídla k stene vedľa okna a počúvala, čo sa bude diať ďalej.
Keď som tlmene počula, ako sa dvere otvorili, ozval sa Tomov hlas: „ Mám pocit, akoby tu niekto bol.“
Stŕpla som. Hneď na to sa ozvala aj Catherine: „ Prisahala by som, že som tu lampičku zhasla. Asi som zabudla... A... kto by už len sem chodil?“ Dopekla! „ Zase si zabudla zavrieť to okno, a potom to tak vyzerá!“ rozčuľoval sa Thomas. To som už ale letela preč. Nechcela som riskovať až tak veľmi, že by niekto otvoril okno a uvidel by ma. Za sebou som začula už len tlmenú hádku. Unikla som len o vlások. Cítila som sa smutná a unavená, a tak som sa rozhodla vrátiť sa k Davidovi, ktorý si o mňa už určite robil starosti. Nechcela som trápiť ešte aj jeho. Nevedela som však, či sa mu mám zdôveriť so svojím zistením, alebo radšej pomlčať.
Keď som pristála vo veľkom okne, sedel v kúte, krídla mal opreté o ošarpanú, opadávajúcu omietku a so strachom na mňa pozeral. Zostala som sedieť na parapete a hľadela som na neho čakajúc, či niečo povie.
16