„Ahoj, Rose,“ pozdravil ticho. Chvíľu zaváhal, akoby nevedel, čo sa prv opýtať. „Zistila si niečo?“
„Ahoj, áno, zistila. Bola som sa pozrieť k nemocnici, a videla som Christiana. Vyzeral byť relatívne
v poriadku. Neviem, ako je na tom psychicky. Musí to byť pre neho ťažké. Videl ma.“
„Hm... tak to je dobre, že je v poriadku. Aspoň zatiaľ.“
„Máš pravdu. Aspoň zatiaľ,“ prisvedčila som.
„A čo Catherine?“ spýtal sa s neistým výrazom.
„Nič.“
„Určite?“
„Určite,“ odvetila som. Dave sa na mňa prenikavo pozrel modrými očami a vzápätí pokrútil hlavou,
akoby mi neveril. Pozná ma.
Napokon sa však jemne pousmial vo svetle pouličnej lampy, čo nám svietila dnu, a ľavou rukou
poklopal na zem vedľa seba. Posadila som sa a spoločne sme pozerali do noci tak, ako zvyčajne.
Myslela som na to, koľko času mi ešte zostáva, čo urobím zajtra, a ako to pôjde ďalej. Bála som sa, čo
sa bude diať, no snažila som sa aspoň veriť, že všetko sa na dobré obráti. Že sa tento chaos skončí a
bude všetko tak, ako predtým.
Tieto prebdené noci boli pre nás dosť nudné. Keď boli v lete nočné búrky, to sme milovali, pretože
sme sa na to veľmi radi pozerali z našich okien. Ale v zime to nebola žiadna zábava. Z mesta sa ozývala
hudba a hlasy, no pre nás bol spoločenský život tabu. Žiadna zábava. Len tma, smútok, prázdnota a
výčitky svedomia.
Noc bola dlhá a keď svitalo, potešila som sa. Pozerala som, ako na strome sedia vrany, mesto sa
pomaly zobúdzalo do ďalšieho rána. Všetko sa zdalo byť celkom normálne a obyčajné.
Keď sa na oblohu vyhupli prvé slnečné lúče, ozvali sa na schodoch kroky – klopkanie tenučkých
opätkov. Obaja sme sa okamžite postavili a pozerali sa, kto k nám takto skoro ráno zavítal.
Vo dverách sa objavila perfektná postava odetá v čiernom kabáte, spod ktorého jej vykúkali
elegantné nohavice, a bola obutá v ihličkových čižmách. Tvár jej rámovali ohnivo červené kučery.
Catherine.
V tej chvíli sa mi scvrkol žalúdok, a prišlo mi nevoľno. Takto skoro k nám nikdy nechodí ani vtedy,
keď nám nesie prácu. Nikdy. Čakala som, čo sa bude diať. Stále som však chcela stáť za svojím. Nedám
sa.
„Dobré ránko, Rose, David,“ povedala s predstieraným úsmevom. Dave na ňu zízal v zhrození, ja
som sa snažila zachovať si nečitateľnú a vážnu tvár. Aby si nemyslela, že ma tak ľahko vykoľají.
„Dobré ráno, Catherine,“ odpovedali sme obaja naraz na jej pozdrav.
„Rose, môžem s tebou hovoriť?“ spýtala sa a dôležito zažmurkala na Davida spôsobom akože „toto
nie je nič pre teba, radšej sa prac!“
17