Bola som voľná , no nedokázala som utekať , ako by sa to odo mňa asi očakávalo . Podlomili sa mi kolená a dívala som sa na tú hrôzu pred sebou .
Alice sa chytila za deravé hrdlo , z ktorého vytekala dechtovo čierna tekutina . Zvierala ho akoby sa snažila zaplátať otvor v ňom , zatiaľ čo sa dusila a dávila . Klesla na kolená , telom sa jej prehnal kŕč a z úst unikol obrovský oblak temnoty , v ktorom žiarili dva rozpálené uhlíky . Na to sa jej telo zrútilo na podlahu . Oblak temnoty unikol dverami a stratil sa v šedi na oblohe . Z rany začala vytekať rubínovo červená krv miešajúca sa z dechtovo čiernou hustou tekutinou .
„ Alice ," vzlykla som rozorvane , „ Alice !" Priplazila som sa k nej a pokúšala sa zachytiť jej pohľad .
Ruka sa jej kŕčovito mykala , no i tak som ju chytila do dlaní a zvierala tak pevne ako som len dokázala .
„ Alice , prosím neumieraj . Neopúšťaj ma , Alice ." Chytala sa ma panika , nemohla som pomedzi vzlyky ani poriadne dýchať .
Na ramene som pocítila pevný stisk ruky . Vzhliadla som a nado mnou sa skláňal Jack : „ Je mŕtva ." Pokrútila som hlavou nepripúšťajúc si význam tých slov . „ Nie , nemôže byť !" odbila som ho .
„ Alice ," oslovila som ju láskyplne a znova si pritisla jej , teraz už ochabnutú , ruku na srdce a hystericky sa rozrumázgala .
„ Zobuď sa . Nemôžeš byť mŕtva ," prihovárala som sa jej ako by ma mohla počuť , ako by to mohla silou vôle zmeniť .
„ Prosím , prosím . Jack , urob niečo ," zvrtla som sa k nemu s pološialeným výrazom v tvári . „ Zachráň ju ! Musíš ! Je to predsa vaša vina ..." zamietavo som pokrútila hlavou . Musela som byť k sebe úprimná . „ Je to moja vina ," vzlykla som , „ nechcem , aby takto zomrela . Prosím , urob niečo . Prosím ..." Môj hlas prešiel do zachrípnutého šepotu .
„ Smrť si ju už vzala , Chloe . Nedá sa nič robiť ." Jeho hlas mi znel tak cudzo a vzdialene .
„ Prosím ... Čokoľvek , urobím čokoľvek . Len mi ju vráť ." Bolesť sa náhle pretavila na hnev . „ Vráť mi ju !" skríkla som . I mňa samotnú to prekvapilo a na moment nastalo milosrdné ticho .
„ Nemôžem ," narušil ho súcitne , hlasom jemným ako pohladenie .
Môj svet sa rozhojdal a klíčiace semienko Nádeje spražili slnečné lúče na popol . Nezostalo z neho nič , ani len zadymená pamiatka .
Nešťastná a sklamaná som sa opäť prisunula k Alice . Jej nevedomé oči na mňa vyčítavo hľadeli .
„ Toto som nechcela ," prihovorila som sa jej plačlivo . „ Odpusť mi to , prosím . Odpusť mi to ..." Slzy mi stekali po lícach a dopadali do kaluže zmiešanej krvi . „ Je to moja vina . Za všetko môžem ja ."
Topila som sa v sebaľútosti a výčitkách , preto som si len vzdialene uvedomila , že do miestnosti vošiel niekto ďalší a zatvoril za sebou dvere . Kdesi na okraji mysle som vnímala prebiehajúci tichý rozhovor . Ich neprístojne pokojné hlasy sa mi zarezávali do uší ako sekera do dreva . A potom prišlo milosrdné ticho .
9