„ Alice ," vzlykla som túžobne .
V tú chvíľu som nebola schopná myslieť , len cítiť . A tých citov bolo : vďaka a láska , túžba po domove a známych veciach . Bola som taká rada že ju vidím , ani mi nenapadlo zamyslieť sa nad jej nečakanou a náhlou prítomnosťou . Tešilo ma , že je tu , že jej na mne záleží , a to mi v ten moment stačilo .
Po nekonečnej chvíli strávenej v jej objatí , keď sa čas opäť pohol vpred vo svojom zabehanom rytme a chvíľa pobláznenia pominula , sa z akéhosi vnútorného popudu na povrch vyplavila spásonosná myšlienka , že ma prišla vziať domov .
V tú ranu ma ovládlo presvedčenie , že ju po mňa poslali rodičia , alebo jednoducho nezniesla moje vyhostenie a ponúkne mi zázračné riešenie .
Cítila som , ako vo mne to drobné semienko zvané Nádej klíči . Zapúšťa korene do vyprahnutej pôdy môjho sveta a drobné lístky vystiera k Alice , môjmu slnku .
Chlácholivo ma hladila po vlasoch . Jednotlivé pramene jej kĺzali pomedzi mozoľnaté prsty . Znova som vzlykla a ešte tuhšie ju zovrela v náručí , čo mi ochotne opätovala .
Cítila som , ako sa ku mne skláňa . Jej dych ma pošteklil vo vlasoch , až sa mi zježili chĺpky na zátylku . Pracovité ruky ma bolestne zovreli a uväznili v jej objatí . Jedna ruka na chrbte , druhá vo vlasoch .
Tá náhla zmena postoja ma prekvapila . Chcela som k nej zdvihnúť tvár , no Alice ma potiahla za modré pramene , ktoré uväznila vo svojej pästi a nešetrne mi vyvrátila hlavu dohora .
Priklonila sa k môjmu krku a zavetrila podobne ako lovecký pes . Štekavo sa zasmiala , zjavne spokojná sama so sebou . „ Aká si len naivnááá , malá Neprebudenááá ."
Z toho hlasu ma striaslo . Nepatril Alice ani nikomu koho by som poznala . Znel ako vrčanie prichádzajúce z veľkej diaľky , ktoré sa len s ťažkosťami prediera skrz ľudské ústa .
Zaprela som sa jej o hruď v snahe oslobodiť sa , no držala ma pevne .
Zdvihla hlavu a ja som sa ocitla tvárou v tvár jej znetvorenému zovňajšku . Nosom mi prešla po líci a opäť sa zhlboka nadýchla . Z úst jej vykĺzol rozoklaný hadí jazyk , ktorým ma pošteklila na sánke .
Zdvihol sa mi žalúdok od strachu a úzkosti . Chcelo sa mi kričať a plakať , no nedokázala som vydať ani hláska .
„ Plač , malá Neprebudenááá , plač a pros o milosť . Poteš ma svojim zúúúfalstvom ," vyškierala sa na mňa hrozivo .
V tom sa zvonka ozvala rana . Uvedomila som si , že dvere zostali otvorené .
Hrozivá verzia Alice neprirodzene rázne trhla hlavou a zahľadela sa von . Ohnivočervenými očami zapátrala po zdroji toho zvuku a zrejme ho i našla .
Jej ruka , v ktorej mi zvierala vlasy , ma náhle prepustila zo železného zovretia a chňapla do prázdna , akoby sa pokúšala čosi zachytiť , no zjavne to nestihla včas .
V krku sa jej zjavila zívajúca diera . Na tvári sa jej usadil prekvapený výraz . Čierna krv mi ostriekala celú tvár a dostala sa aj do pootvorených úst .
8