po jej smrti dom práve matke Bulbasaura. Takže, keď som sa narodil, boli Bulbasaurovci už takmer
domorodcami v našej dedine.
Ale späť k súčasnosti, ktorá sa stala v minulosti. Áno, priznávam sa, aj ja som bol tým verným fanúšikom
Pokémonov a tiež som si s kamarátmi robil žarty z Bulbasaura. A ten sa, chudák, len usmieval. A my sme si
vymýšľali stále nové a nové žar... vlastne už to boli urážky. A boli stále horšie. Ale svojou nečinnosťou
dosiahol svoje. Mesiace ubiehali a nás to skrátka prestalo baviť. Až teraz, keď som si uvedomil, že sme ho
vlastne šikanovali, začalo mi byť jasné, že on práve svojou nečinnosťou nad nami vyhral.
Začali sme si z neho robiť srandu, keď som mal sedem rokov. V desiatich rokoch sa veľa zmenilo.
Bulbasaur na mesiac zmizol. A vlastne aj my. Začali sme chodiť na druhý stupeň základnej školy do mesta.
Na všetko bolo menej času.
Raz som takto išiel s kamarátom zo školy. Išli sme autobusom. Tam som ho uvidel. Stále vyzeral rovnako.
Len nemal taký šťastný výraz ako kedysi. Videl som, že nie je niečo v poriadku. Potom sme vystúpili na tej
istej zastávke. Išiel akosi zhrbený. A kríval. Predbehli sme ho. Ani si nás nevšimol, len smutne hľadel do
zeme. Odrazu sa kamarát zastavil.
„Ahoj, Bulbasaur!“ zavolal na nášho známeho. Čakali sme úsmev. Namiesto neho len letmý smutný
pohľad. A to bolo všetko. Nechápavo sme sa na seba pozreli.
Doma som mame povedal, čo sa nám s Bulbasaurom stalo. Až som sa zdesil pri zahriaknutí a kázni, aby
som už nikdy nenazýval „Bulbasaura Bulbasaurom“. Tak mi to povedala. Na moju hlúpu otázku, ako ho mám
vlastne nazývať, mi bola odpoveďou jedna po hlave. Potom desať minút ticho. Napokon mi povedala, že jej
Bulbasaurova matka povedala, že mal v práci ťažkú nehodu a mesiac musel ležať v nemocnici. Údajne lekári
hovorili o zázraku, že chodí, ale do konca života už bude krívať a bude sa musieť veľmi šetriť, aby sa jeho
stav nezhoršil.
To dosť zmenilo situáciu na ulici. Na začiatku chodili susedky k nemu a naspäť s taškami. Už nechodil
pomáhať. Prekvapivo mu to nikto nevyčítal, len páni susedia spočiatku trochu frflali, lebo si museli ťažké veci
nosiť sami alebo si pomáhať. Aj ohováranie skončilo. Po ďalšom mesiaci ho v robote presunuli na iné miesto.
Vtedy som sa dopočul, že práve on to vzdelanostne dotiahol najďalej z celej rodiny! Len on mal maturitu! Asi
aj to mu pomohlo, aby ho hneď po tej nehode nevyhodili z práce, ako to už býva u nás zvykom. Ako dokázal
zmaturovať pri svojom pomalom chápaní, tomu nerozumel nikto. Ale bolo to tak. A jeho mama tento fakt
veľmi rada rozširovala. Moja mamička mi dokonca povedala, že videla kópiu jeho maturitného vysvedčenia.
No, asi to tak bolo...
Prešiel ďalší mesiac. Opäť som sedel v ten daždivý deň v autobuse na ceste domov. Tentoraz sám. A bol
tam aj on. Pamätám si len strašnú ranu a potom tmu. Po prebratí v nemocnici mi povedali, že náš autobus
dostal na mokrej vozovke šmyk a vrazil do protiidúceho kamióna. Šofér zahynul na mieste. Z dvadsiatich
cestujúcich utrpelo osem ťažké zranenia. Medzi nimi bol aj Bulbasaur. Ale údajne si to nikto najprv nevšimol.
Sám vynášal ranených z autobusu, vyniesol aj mňa. Potom odpadol. Počul som, že ho zobrali úplne
posledného. Údajne aj tie najmenšie zranenia mali pred ním prednosť. Akoby nebolo treba sa o neho postarať.
Čo je na tom skutočne pravdivé, nevedno. Ale akoby naozaj príliš dlho trvalo, než ho zobrali do nemocnice a
vyšetrili. Výsledkom bolo, že zatiaľ čo ja som si liečil zlomenú ruku a rozbité čelo, bojoval Bulbasaur v
nemocnici aspoň o svoj život, zatiaľ čo jeho nohy to už prehrali. Prvýkrát som ho videl po dvoch mesiacoch
po nehode na vozíku. Jeho mama ho z plných síl tlačila po ulici domov. On sedel a už ani smútok v tvári
nemal. Bola to len troska bez života. Akoby preklínal doktorov, že mu v tej nemocnici zachránili život.
A takto ubehol rok. Ja som sa dal do poriadku, ale s Bulbasaurom to bolo čoraz horšie. Mama mu v tom
najhoršom zomrela a on zostal na všetko sám. Po pár týždňoch ho odrazu vozili najväčší alkoholici z obce.
Jeho povestný úsmev sa vrátil, no tentoraz z toho množstva alkoholu, čo mal v sebe. Samozrejme, opäť sa stal
12