terčom ohovárania, hlavne v tom štýle, aký je to gauner a lump, keď prepíja ten majetok, čo s matkou mali.
Už si nikto nespomenul, ako pomáhal a ako si totálne zničil zdravie pri záchrane celého autobusu. A okrem
jeho spolubojovníkov z krčmy sa mu všetci vyhýbali. Bolo mi jasné, že to zle dopadne. A až ma vydesilo, keď
sa tak stalo. Po tom roku odrazu Bulbasaur zmizol.
Nevedel som, čo sa s ním mohlo stať. Za to viem, čo sa stalo s jeho domom. Ten odrazu kúpila nejaká
bohatá família z mesta, ktorá najprv všetko na tom pozemku zrovnala so zemou, aby tam postavili taký ten
supermoderný betónový bunker. A na tú, vlastne nedávnu, históriu sa zabudlo.
Prešlo ďalších deväť rokov a odrazu sme sa ocitli v skutočnej súčasnosti. Išiel som domov z univerzity a
na námestí som natrafil na vychudnutú skrútenú postavu na vozíku pred kostolom. Pred vozíkom špinavý
klobúčik, v ktorom bolo pár centov. Obvykle som bezdomovcom neprispieval, lebo som mal také podozrenie,
že našetrené peniaze nemíňajú na jedlo, ale na alkohol. Tentoraz to bolo inak. Čosi mi vravelo, aby som
prispel. Čosi s veľkou dávkou súcitu. Vytiahol som teda dvojeurovku a vhodil som ju do klobúčika.
Nezapočul som žiadne slová vďaky, len slová modlitby. Ten chudák si mrmlal pre seba ruženec. Pokračoval
som teda v chôdzi a po pár metroch som sa otočil. Vtedy som v tých očiach, pozerajúcich zo zvráskavenej
strhanej tváre, spoznal Bulbasaura.
Rýchlo som opustil námestie a snažil sa na celú tú udalosť zabudnúť. Takmer sa mi to podarilo, kebyže
po troch dňoch niekto neznámy nezazvonil na náš zvonček. Išiel som sa teda pozrieť von a za bránkou som
uvidel cudzieho pána farára. Ten mi oznámil, že Bulbasaur zomrel. Teda nenazval ho touto prezývkou. Nazval
ho jeho pravým menom. To vám neprezradím, lebo som si jeho meno dodnes nezapamätal. Krátko pred svojou
smrťou povedal kňazovi, že by rád uvidel Antona Bednára. Tak sa totiž volám. Dokonca mu prezradil aj moju
adresu!
Čo sa dalo robiť. Aby som teda „neurazil“, vybral som sa s pánom farárom v jeho aute do mestského
krematória na malý obrad, ktorý pán farár chcel odslúžiť. Cestou som zistil, že ten úbohý mrzák za ten rok
prišiel úplne o všetko a skončil na ulici. Na chvíľu bol v nemocnici, aby sa napokon stal z neho žobrák.
Zoznámil sa s pánom farárom a párkrát sa snažil zlepšiť svoj život, aby napokon opäť skončil pri alkohole.
Dostal sa do gangu, ktorý si zarábal peniaze svojimi žobrákmi. A náš chudák bol údajne jedným z najlepších.
Gang napokon rozbilo pár policajných razií a úbožiak opäť skončil na ulici. Ani do väzenia ho nezobrali.
Posledné tri mesiace sa snažil zarobiť si predajom tlače, no jeho stav sa začal rapídne zhoršovať, a namiesto
pomoci sa opäť vrátil k pitiu. Kňaz sa mu snažil pomôcť, ako sa len dalo, ale od blížiaceho sa konca ho už
nemohol zachrániť. Uvedomil som si, že účasť na pohrebe nášho suseda je mojou povinnosťou. Už len z toho
dôvodu, že obetoval svoj život, aby zachránil ten môj.
Na obrade sme boli, okrem farára, dvaja. Ja a kostolník. Zamestnancov krematória nepočítam. Tí prišli až
na konci obradu. Na katafalku bola uložená tá najlacnejšia rakva, na ktorej bol položený malý veniec. Či tam
bolo niekde napísané aj jeho meno a dátumy narodenia a úmrtia, nevedno. Ja som si to nevšimol. Akosi som
sa ponoril do spomienok a smútku nad tým krutým osudom, ktorý sa práve skončil jediným šťastným koncom,
a to smrťou. Srdce ma vždy zabolelo pri spomienke na urážky, posmešky a ohováranie, ktoré sa za celý život
na toho chudáka zosypali. Ako som aj ja bol súčasťou tohto ponižovania. A on mi zachránil život. Pomáhal
celej dedine. A kde sú oni? Kto si naňho ešte spomenie? A ak si spomenie, bude to v dobrom? Jedinou jeho
chybou bolo pomalšie chápanie a obrovský úsmev, ktorý vždy vystrúhal. A to ho odsúdilo na nekonečné
utrpenie. Na začiatku príbehu som mal sedem rokov a on tridsať. Na konci som mal ja dvadsať rokov a on
štyridsaťtri. Až mi slza po líci stiekla nad týmto pomyslením...
A aby toho nebolo málo, farár svoju malú spomienku na nebohého tiež „zabi“l. Pred obradom som mu
povedal, pod akou prezývkou som poznal nebožtíka. Kňaz poznal ten povestný seriál a prekvapivo bol jeho
fanúšikom, no akosi si na meno nemohol spomenúť pri svojom prejave.
13