„Tento nebožtík mal zaujímavú prezývku, ktorá snáď najlepšie dokázala vysvetliť, ako žil. Každému
pomáhal a na každého sa dokázal usmiať svojím povestným úsmevom. Skrátka, bol to taký ten oný... no...
taký... poznáme ho z toho seriálu...“
„Bulbasaur...“ zareagoval som s hlbokým povzdychom. Kňaz sa akosi zarazil. Akoby spravil faux pais na
pohrebe významnej osoby nejakej obce alebo čo.
Odviezol ma domov. Cesta bola tichá. Len raz mi chcel niečo povedať, no zarazil sa. Pozrel som sa naňho.
Konečne som si ho poriadne prezrel. Chudý tridsiatnik s krátkymi hnedými vlasmi a hranatými okuliarmi.
Tesne pred vystúpením mi povedal, že po spopolnení skončí nebožtíkova urna v akomsi sklade, kde jemu
podobných je veľa. Napadlo mi, že by sme mohli chudáka pochovať do nášho hrobu, o čom nechcela mama,
ktorej som to povedal, ani počuť.
A tak sa skončil osud jedného človeka. Smrťou a zabudnutím. Ale aby som tento príbeh ukončil šťastne,
takýmto spôsobom skončíme všetci.
14