V LASTNÁ TVORBA
Autor: Tomáš Beník
Taký ten oný...
Ešte za mojich detských čias žil v našej ulici jeden sused, ktorý sa od ostatných susedov trochu odlišoval.
Ako to tak väčšinou býva, každá ulica má aspoň jedného takéhoto človeka, tak prečo nie aj tá naša? Čo sme
horší?
Tento pán, v časoch môjho detstva tridsiatnik, trošku pomalšie chápal. Iste, koľko ďalších susedov je na
tom podobne, však? No na rozdiel od neho, oni to vedeli správne zakamuflovať, takže človeku pripadali ako
tuctoví susedia, ktorých zdravíme aspoň raz za deň, prípadne s nimi prehodíme pár slov. Tento človek to,
bohužiaľ, nedokázal ukryť. Navyše vždy, keď nechápal, o čom sa rozpráva, nahodil na tej svojej širokej tvári
ešte širší úsmev, pri ktorom navyše otváral ústa, takže vyzeral ako smejúci sa smajlík na facebooku.
Jeho ďalšou smolou, ak preskočíme tú smolu, že si z neho sprosté detská robili srandu, bol fakt, že práve
v tých časoch bežal v televízii ten slávny japonský animovaný seriál Pokémon. Po pár častiach už boli všetci
obyvatelia obce v rozpätí od štyroch do pätnástich rokov expertmi na Pokémonov, zbierali a menili si kartičky
a videli postavičky zo seriálu úplne všade. No a keďže sa počas týchto ťažkých povinností na Ernesta (tak sa
volal, aby ste vedeli) nezabudlo, dostal aj on svoju prezývku. Stačilo jedno prirovnanie a už to išlo. Keďže sa
tak krásne a zoširoka usmieval, a keď k tomu pridáte aj jeho milé obrovské očká, prischla mu prezývka
Bulbasaur. Ak neviete, ako vyzerá Bulbasaur, o čom pochybujem, ale stať sa to môže, prerušte na chvíľu
čítanie tejto príhody a vygúglite si, ako Bulbasaur vyzerá.
Chvíľu počkáme... Ešte chvíľu? Dobre... Už ste ho videli? No konečne! To trvalo!
Ako to tak u niektorých ľudí býva, prezývka, ktorú im niekto vymyslí, akosi nahradí ich skutočné meno
a priezvisko. A tiahne sa to roky! Väčšinou až do smrti, no aj po nej to pokračuje. Potom sa ťažko hľadá na
cintoríne hrob tohto človeka.
To, čo Bulbasaurovi chýbalo v hlave, prejavilo sa v nadmernej miere v jeho svaloch. Stačilo sa len pozrieť
na chvíľu na susedku, ktorá s milou tvárou a plnou taškou niečoho smerovala k jeho domu, a bolo jasné, že
potrebuje preniesť minimálne skriňu, odniesť do domu ťažké krabice z obchodu s nábytkom, lebo šofér sa
vykrúcal, že to nebolo dohodnuté, odniesť paletu s vrecami s cementom atď., atď., atď. A Bulbasaur vždy
išiel... Každému bolo jedno, vlastne aj jemu, že mal za sebou šestnástku v sklade, alebo nočnú, alebo ako to
tam mal. Človek mal pocit, že v tej práci bol neustále. Ale vždy šiel pomôcť. A nedbal na to, že päť minút po
pomoci si z neho tá istá osoba robila žarty s ďalšou susedou. Takýmto spôsobom dosť ušetril na nákupoch v
obchode, lebo každú chvíľu bolo treba niečo odniesť a vždy za to niečo dostal. Takže si so svojou mamičkou
žil v podstate nad pomery, v skutočnosti však skromne. Načo šetril, nevedno. Či si s mamičkou mysleli, že si
raz do domu nevestu prinesie... Asi aj jemu s pribúdajúcimi rokmi začínalo byť jasné, že zomrie sám.
Rodina sa k Bulbasaurovcom, ako sme ich prezývali, nehlásila, lebo tie starosvetské zadubené roľnícke
hlavy nemohli prehltnúť, že si jeho mama nedávala v sene pozor a počala Bulbasaura, ako sa hovorí, len tak,
nadivoko. Už tá správa spôsobila obrovské haló v rodine aj v ich dedine, no klincom do rakvy medzi ňou a
nimi bolo jej odmietnutie potratu, lebo pôvodca celej tej tragédie opustil hodinu po počatí obec a nikdy sa do
nej nevrátil. A aby toho nebolo málo, akoby sa ešte svet dosť nepomstil na tej úbohej žene, neskôr sa ukázalo,
že jej syn bol o čosi pomalší. Z hodiny na hodinu sa z nej stal vydedenec a bezdomovec. Našťastie sa jej ujala
jej teta, ktorá tiež zažila čosi podobné a bývala na našej ulici. A urobila dobre, lebo tým, že sa jej ujala, zostal
11