vlastne načo som sa nechal k nim pripútať reťazou s názvom Pracovná zmluva? To som nemohol
zostať „na voľnej nohe?“ Nemohol. Dlho som nedostal žiadny projekt, a peniaze dochádzali. Tak som
si to všetko vyjasnil, a teraz by som mal porozmýšľať, čo s mojím zdravotným stavom.
Kašľať na hmotné statky a kariéru. Teraz je dôležitý môj život. A nie som sebec! Doteraz všetko,
čo som vykonal, bolo pre iných. A napokon som aj tak skončil sám a bez práce... Radšej sa vydám do
nemocnice. Sanitku si volať nebudem. Snáď zvládnem prísť k doktorovi aj sám. Akosi som sa extra
neupravil. Niečo som na seba nahodil, a ani som si neuvedomil, že tú košeľu som spotil v posledný
deň v práci, že tie nohavice boli zašpinené od blata. Voňavka zostala v kúpeľni bez použitia. Bol som
rád, že som bol schopný dýchať, nieto ešte niečo voňať.
Vybral som sa teda z toho svojho starého paneláku do svojej obľúbenej nemocnice. Obľúbenej
preto, lebo bola najbližšie, a pretože som ju sám navrhol. Obľúbení ale neboli doktori, ktorí tam
pracovali. Arogancia, ignorancia a iná –cia. Radšej sa tým nebudem zaoberať. Hlavné je, že som tu
nemocnicu navrhol. Tak čo iné.
Takmer pár metrov od nemocnice sa mi akosi začala točiť hlava. Pred očami sa mi postupne začala
vytvárať temnota...
„Zdravím vás, priateľu,“ pozdravil ma odrazu neznámy muž. Pozrel som sa mu do tváre..Preboha!
Veď to som ja! Dokonca v tom istom oblečení!
„To ma tá choroba už priviedla do šialenstva?“ opýtal som sa.
„Ja neviem. To musíte vedieť vy. Ja som sa zjavil len tak. Možno ako vaša vidina, možno ako váš
obraz... Možno ako váš život...“
„Vy ste moja duša?“
Môj dvojník sa zasmial. „Ako môžem byť ja vaša duša, keď vy ste svojou dušou!“
„Nerozumiem...“
„Veď sa pozrite!“ povedal dvojník a ukázal na mňa, ležiaceho na chodníku v bezvedomí. Okolo
nás a cez nás prechádzali ľudia. Niektorí si ma všimli a išli ďalej, niektorí vyjadrili pohoršenie, niektorí
ma obchádzali, smiali sa zo mňa, šomrali mi do bezďákov a iných indivíduí. Nikto sa však nezastavil
a nepomohol mi.
„Prečo sú takí?“ pýtam sa dvojníka.
„Odpovedať na vašu otázku neviem. Viem len to, čo viete vy. Ani o milimeter viac. Ale ako to tak
vidím... Veď poznáte ľudí. Každý je iná osobnosť, každý má iné priority, ciele a ďalšie veci, no inak
každý ide za svojím ako dravec za korisťou. Nikoho nič a nikto iný nezaujíma.“
„A čo rodiny?“ zakontroval som.
„Myslíte? Nemáte taký pocit, že napokon aj tam ide každý za svojím?“
„Ja neviem. Rodina sa o mňa vôbec nezaujíma. Manželka ma opustila...“
„Tak vidíte. Nemáte taký pocit, že aj na vás to fungovalo? Nikto vás nezaujímal, okrem vašich
plánov. Teraz zase nezaujímate nikoho vy.“
4