Moje telo sa začalo hýbať. Zhrozil som sa, a ukázal to môjmu dvojníkovi.
„Ešte sa možno uvidíme...“
Otvoril som oči. Opäť som začal vnímať na sto percent. Aj cítiť. Ešte pred pár okamihmi som stál
so svojim dvojníkom, a necítil som absolútne nič. Teraz je tomu pravý opak. Ako-tak som vstal, a za
vtipných či opovrhnutia hodných poznámok okolitých spoluobčanov som vyrazil do nemocnice.
Úplne som začal vnímať a cítiť až po pár krokoch, takže všetky neduhy sa dostavili v dvojnásobnej
sile.
Trochu som sa pred vchodom oprášil a pozrel sa na svoj odraz v skle vchodových dverí. Videl som
tam naozaj zničenú a špinavú trosku. Načo to všetko v mojom živote bolo? Aby som napokon takto
skončil?
Dostavil som sa do čakárne patriacej k ordinácií mojej doktorky. Čakáreň bola plná pacientov,
avšak miesto na sedenie sa našlo. Aj tak nikto nevyzeral, že by pustil starého človeka sadnúť si. Moja
prítomnosť, alebo skôr môj zovňajšok, začala po chvíli od posadenia pôsobiť tak, že každý odvracal
zrak alebo si dokonca odsadol. To som naozaj vyzeral ako bezdomovec? To musí byť človek aj u
doktora v špičkovom oblečení, aby ho liečili? Načo som tak tvrdo pracoval? Načo som venoval časť
svojho života tejto nemocnici. Opäť prišla temnota. Opäť som stál pred sebou a opäť stál vedľa mňa
môj dvojník. Tentoraz nebol veselý. Vážnosť v jeho tvári vo mne pôsobila hrôzu. Bál som sa ho
čokoľvek opýtať. Dúfal som, že to z neho vypadne samé.
„Viem, čo sa ma chcete opýtať. A neviem, či vám to mám povedať. No nezostáva mi nič iné.
Umierate.“
„Čo... ako... a prečo... čo...?“ koktal som zo seba prúd náhodných slov. „A prečo mi nikto
nepomôže?“
„Veď uvidíte...“
Asi po desiatich minútach od môjho druhého odpadnutia si ku mne prisadla akási mladá slečna.
Podľa tváre a pravidelného smrkania, kašľania a kýchania usudzujem, že to bude chrípka. Ešte pred
je prisadnutím vyšla zdravotná sestra do čakárne, a pýtala si kartičky poistenca. Po zakašľaní
spomínanej slečny sa sestra oborila, že prečo si nezobrala rúšku, aby nenakazila ostatných pacientov,
ktorí, v čase aktuálnej chrípkovej epidémie, mali podobné symptómy. Po odpovedi, že je to aj tak
jedno, keďže tu zase bude trčať minimálne tri hodiny, bolo tresnutie dvermi odpoveďou sestry.
Pekne...
A vtedy sa to stalo. Sotva si slečna prisadla, nejaká neznáma sila posunula moje bezvládne telo na
ňu. Padol som hlavou na jej rameno. Najprv sa zľakla, no potom ma s veľkým odporom a nadávkami
odtlačila naspäť ku stene, keďže som sedel v rohu čakárne.
Reakcie ostatných svedkov na seba nenechali dlho čakať. Nastalo klopanie na dvere a žiadosť na
nevrlú sestru, že tu majú akéhosi opilca alebo bezdomovca, ktorý je určite opitý, a prišiel si sem
zdriemnuť. Sestra sa na mňa ani len nepozrela. Zavrčala len, že zavolá ochranku.
5