Abdon 4/2019 Abdon 4_2019 | Page 18

Sľúbiť a nesplniť, to by mohlo byť ich motto použité v svadobnom sľube. Čo ma opäť privádza k rýpnutiu si. Tentokrát to však nechám tak a pošetrím si to na horšie časy. Keď sa situácia upokojila a ani jeden z nás už nebol v nálade defenestrovať Vendulu, zašli sme za ňou, či by Jožko La Cucaracha nemohol byť u nej v izbe, namiesto miestnosti, ktorú sme v tom čase ešte volali obývačka. „Neni problém,“ zašvitorila, aby sa zbavila dvoch otravných spolubývajúcich, čo s ňou furt majú len nejaký problém. A tým sa kruh uzatvára a rád by som všetkých srdečne privítal v aktuálnom dni. Je ráno, rozospatý vychádzam z izby, kľučkujem medzi všetkými nutnými vecami patriacimi Vendule, ktoré je škoda vyhodiť – staré krabice, prázdne obaly, deravé topánky a tak podobne. A vtedy som to zbadal. Keby som mal v rukách latu, vypadla by mi ako pánovi z reportáže „mydlil mi barana.“ „Čo robí to morča na koberci?“ vyslovil som otázku a stále dúfal, že sa mi sníva, sakra, zlý sen, ako keď sa mi noc predtým snívala nočná mora o tom, že v Česku znova vládnu komunisti. „A čo ti na tom vadí?“ znela odpoveď prekvapenej Venduly. Je to v pohode, je to len sen. Tak bezohľadný nemôže byť nikto. „No trebárs to, že morča vykoná potrebu kdekoľvek sa pohne?“ pokračujem v tejto hre ďalej, pretože som si vždy chcel vyskúšať, aké to je, nachádzať sa v lucidnom sne. „Joj, no tak ho dám zase do bedničky, keď je s tým taký strašný problém,“ vrcholne otrávene prehlásila, pretože ju zas len každý buzeruje kvôli hovadinám. Vložila ho do bedničky, ktorá bola nachystaná na stole v obývačke, a ja som začínal mať neblahý dojem, že to asi nebude sen a naša spolubývajúca nás považuje za idiotov aj v realite. „Ehm, dúfam, že si ho odnesieš zase naspäť do izby.“ „Nie, prečo?“ Pozerám, a neviem, či ju mám rovno poslať oknom dolu, alebo sklapnúť a v rámci zachovania dobrých vzťahov ustúpiť. Zvolil som niečo medzi tým, začal som kričať: „Lebo si to doprdele sľúbila, a zas z toho chceš klasicky vycúvať?“ „Ježiš, nasrať na princíp! Ja sa chcem aj vyspať, a to blbé morča neprestane kvičať ani v noci!“ Zamyslel som sa nad životom, a môj mozog skoro avizoval Fatal Error, keď som chcel pochopiť jej myšlienkové pochody. Takže asi takto... Homo sapiens sapiens ženského rodu napriek prosbe spolubývajúcich vezme domov ďalšie zviera a vadí mu, že to zviera vykazuje všetky bežné známky svojho druhu. Vyrieši to teda tak, že sa vykašle na všetky uzatvorené dohody, lebo hentí debili si tú alergiu zas isto vymysleli len preto, aby ju mohli pre niečo buzerovať. A možno si to morča ani nevšimnú, alebo im to nakoniec nebude vadiť. Ha, to mi nevychádza... Usúdil som, že snažiť sa to pochopiť je asi tak zbytočné, ako učiť slona hrať na gitare. Na koniec toho všetkého urazene odniesla bedničku aj s morčaťom do izby, obliekla sa a išla do práce. Pri vchode sa ešte otočila. „Si ako malé decko!“ zakričala a tresla dverami. Sila tohto fundovaného argumentu ma zasiahla priamo do srdca. Neostávalo, než sa schúliť do klbka a rozplakať sa. 16