V LASTNÁ TVORBA
Autor: Ingrid Rudavská
Diaľnica
Diaľnica pripomínala nekonečný tunel. Holé stromy po jej stranách pokrývala
niekoľkocentimetrová vrstva snehu. Vrcholy hôr v diaľke splývali so šedou oblohou. Snehová kaša sa
lepila na predné sklo auta a zanechávala na ňom nepriehľadný povlak, cez ktorý sa Petra pozerala na
svet ako cez clonu
Jej oči nedokázali čeliť monotónnemu pohľadu. Cítila, že čochvíľa zaspí. Stlmila kúrenie a pridala
hlasitosť na rádiu. Na krátku chvíľu ju to prebralo. Ak sa jej počas cesty nič nestane, k bratovi by mala
doraziť za šesť hodín. Sneh padá len chvíľu, takže by nemal skomplikovať premávku.
Spomenula si, ako s bratom v jej malom byte strávili minuloročné Vianoce. Teraz bol rad na nej,
aby ho navštívila. Rovnako ako ona, býval sám. Obaja boli pracovne vyťažení, ale každé Vianoce boli
spolu.
Myšlienky sa jej po chvíli začali zlievať jedna do druhej, lebo jazda ju privádzala do akéhosi
hypnotického spánku. Aspoň na chvíľu potrebovala zatvoriť oči a oddýchnuť si. Povedala si, že hneď
na prvom odpočívadle zastaví.
Ani po hodinovej jazde však žiadne odpočívadlo nenašla. V jednej chvíli sa mykla na to, ako okolo
nej prefrčalo auto. Za ním sa ťahal dlhý oblak snehu a v ušiach jej doznieval zvuk motora. O chvíľu jej
oči opäť vnímali iba sivú hmlu tmavej oblohy a svetlého snehu.
Opäť ju bralo na spánok, keď zrazu zbadala odbočku. Touto cestou išla už niekoľkokrát, ale ešte
nikdy si ju nevšimla. Na tabuli prečítala: „Glen“ a odbočila.
Cesta sa zvažovala. Napravo aj naľavo sa črtali stromy, ktoré postupne tvorili väčšie zhluky, až sa
v diaľke spojili v celistvý tmavý pás. Chcela niekde zaparkovať a pospať si, lebo sotva držala oči
otvorené. Prešla niekoľko kilometrov. Stromy sa začali vnárať do čiernej oblohy. Za moment sa
viditeľnosť stratila úplne a Petra vnímala iba reflektormi osvetlenú cestu, a v spätnom zrkadle
bezodnú tmu. Nakoniec ju premohla únava a ona zavrela oči.
Zrazu ucítila náraz. Automaticky šliapla na brzdu. Pneumatiky zaškrípali. Volant intuitívne strhla
do protismeru. Hodilo ju to dopredu, až čelom takmer narazila na predné sklo, a hneď nato ju hodilo
dozadu. Auto zastalo a Petra zalapala po dychu. Vnútri auta sa šíril zápach spálenej gumy. Keď sa
spamätala, vyšla von a obišla vozidlo. Predok bol preliačený a pravý reflektor nesvietil. Ťažko si
povzdychla. Vyklonila sa spoza auta. Zdalo sa jej, že na ceste leží nejaké zviera. Musela zaspať, keď ho
predtým nevidela. Opatrne k nemu podišla. Malý jeleň ležal v kaluži krvi. Telo bolo nehybné.
Poobzerala sa okolo seba, a až vtedy jej došlo, že je sama.
Vrátila sa do auta, aby zavolala políciu, ale mobil bol hluchý. Odhodila ho na vedľajšie sedadlo a
skúsila naštartovať. Auto nenaskočilo. Zopakovala to ešte niekoľkokrát, ale jej snaha bola zakaždým
márna. Tresla rukou do volanta a zahrešila.
Keď sa po niekoľkých minútach upokojila, prinútila sa jasne uvažovať. Snáď bratovi napadne
zavolať políciu, keď bude dlhšie meškať, upokojovala sa. A čo polícia? Čudovala by sa tomu, keby ju
17