Ráno sa prebudil a ona sa nehýbala. Nereagovala. Mal pocit ako keby zamrzla. Ako keby
zaspala. Bál sa najhoršieho, ale nahmatal jej pulz a v jednom okamihu prudko otvorila oči, ktorými ho
prepaľovala. Chcela mu niečo naznačiť, ale nerozumel jej. Bola bezvládna.
Mohol ju nechať, odhodiť ako použitú handru. Ale nechcel.
Svadbu zrušil. Bez udania dôvodu.
Schoval ju, povedal, že cestujú preč. Pripravil všetko potrebné a rozhodol sa, ísť na chatu.
Vydržať aspoň týždeň a potom sa vrátiť do reality a začať riešiť problémy.
Čosi v jeho vnútri mu našepkávalo, že to má urobiť tak a tak. Hoci to všetko išlo pomimo logické
a triezve uvažovanie.
Vstúpil dnu, pristúpil k vozíčku, v ktorom ju odtlačil na terasu, nech sa nadýcha čerstvého
vzduchu. O pár hodín bude tma a on to vo vnútri musí prispôsobiť jej potrebám.
Keď sa po ňu vrátil, chytila ho za ruku, čo ho vystrašilo a skoro pustil do gatí. Týždeň sa
nehýbala, ak sa nerátalo dýchanie a klipkanie očami. Nič nejedla, nič z nej nešlo von.
Srdce mu bilo stokrát hlasnejšie, v ušiach mu pulzovalo.
„Privolal si ho,“ zašepkala tak ticho, že chlpy na celom tele sa mu zježili.
Potom ako mávnutím čarovného prútika sa postavila a vošla dnu do chaty. Ostal len tak stáť.
Snažil sa na niečo prísť. Naštartovať mozog, ale ten akosi prestal pracovať. Nedokázal začať
myslieť a vysvetliť si, čo sa práve stalo.
Našiel ju v kuchyni. Sedela nad stolom, na ktorom mala vyloženú celú chladničku a tlačila
jednu vec cez druhú. Mlčky si k nej sadol. Bol zaskočený tak, že ani nevedel, čo povedať.
Päť minút sedeli iba za zvuku mľaskania, prehĺtania a šušťania obalov.
„Čo si myslela tým, že som ho privolal?“ spýtal sa. Prestala jesť a prebodla ho pohľadom.
Neodpovedala. „Čo si tým myslela?“ zopakoval a kládol dôraz na každé jedno slovo.
Stále neodpovedala. Otočila hlavu smerom na terasu a do lesa. „Privolal si ho,“ zašepkala.
Tresk!
Niekto zakopol na schodoch vedúcich k dverám do chaty. O pár sekúnd na to sa ozvalo
klopanie. „Pán Paton, otvorte! Vieme, že ste tam.“ Stále pozerala smerom na terasu a on sa neochotne
postavil. Klopanie neprestávalo.
„Idem!“ zakričal a neochotne opustil kuchyňu. Ešte predtým, než otvoril, sa spýtal základnú
otázku. „Kto je tam?“
„Polícia.“
Zamrazilo ho. Nemal však nič, čo by mal skrývať. Odomkol dvere a otvoril dvere na úzku
štrbinu. „Odznaky?“ spýtal sa a pred očami sa mu mihli hneď dva. „Deje sa niečo?“ opýtal sa nevinne
a roztvoril dvere dokorán.
„Bola nám nahlásená podozrivá aktivita,“ prehovoril ten starší, ktorý bol k nemu bližšie.
Zatváril sa prekvapene a nesúhlasne pokýval hlavou. „Netuším o čom hovoríte.“ Policajt rukou
naznačil, či môže dnu. Prikývol a nechal ich prejsť do obývačky. „A môžem vedieť, kto tú údajnú
aktivitu nahlásil?“
4