T ÉMA MESIACA
Autor: Denisa Kancírová
Živá temnota
Mäkkou osuškou sa poutierala do sucha, obalila sa huňatým županom, vlasy spacifikovala do
uteráka a s červenou tvárou od horúcej vody koketne vcupotala do obývačky, kde pukotal oheň. Pri
krbe sa krčil jej budúci manžel a kutáčom sa snažil skrotiť rozpadajúce sa polená.
„Tak som si vravel, že by sme sa sem mohli vrátiť aj na medové týždne, čo povieš?“ pootočil
hlavu.
„Uhm,“ zamrmlala a vhupla na gauč. „Nechceli sme ísť niekam k moru? Kde by som vystavila
na obdiv moje ploché brucho? Kým ho ešte mám?“
„Chceli, ale páči sa mi tu,“ pousmial sa nad jej narážkou na jej atletickú postavu. „Aspoň budeš
mať motiváciu svoje ploché brucho nestratiť, kým k tomu moru nepôjdeme.“
***
Tretiu noc sa vo vzduchu znášalo niečo tajomné. Chata zmĺkla aj napriek príchodu dvoch detí,
ktoré boli všade a nikde. Na jednej strane sa aj tešila, že počas medových týždňov tam budú len oni
dvaja.
Riedky porast blízko chaty mal zvláštnu svetlozelenú farbu, ktorá bola najviac viditeľná pri
západe slnka. Každým metrom ďalej od chaty les naberal na hustote.
V nose cítila ihličie aj listy, chĺpky na ruke sa jej zježili. Nutkanie ísť na čerstvý vzduch prevládol
aj vďaka fľaše vody, ktorú predtým vypila.
Bosé nohy sa dotkli terasy. Chlad sa plazil od chodidiel, stúpal k stehnám, až sa jej vkradol do
brucha. Vydýchla, rukami si objala ramená a priblížila sa k zábradliu. Tam, kdesi v temnote, cítila
život, ktorý sa prejavoval pukaním vetvičiek. Drevo chaty pracovalo a ona sa cítila slo bodná.
***
Porozhliadol sa po terase chaty. Napriek sparnému počasiu v meste, sa na tomto mieste vznášal
chlad. Prenikal pod kožu a počas noci dokázal zablúdilým turistom nahnať obavy. Oprel sa o
zábradlie, zaprel sa a zakričal. Z plného hrdla. Započul ozvenu kriku, ktorá sa pomaly vracala a
naberala na intenzite. Krúžila okolo neho, okolo chaty a vrátila sa späť medzi stromy, kde zanikla.
Svadba sa nekonala. Týždeň pred termínom sa jej niečo stalo. Niečo zvláštne.
3