„To nie je podstatné,“ prehovoril druhý policajt. „Trochu sa tu poobzeráme...“
„Ste tu skoro, ešte neprišiel,“ ozval sa ženský hlas a v obývačke sa zrazu objavila ona. Všetci
traja muži na ňu nechápavo pozreli. Bez ďalších slov prešla okolo nich a zamierila na terasu.
Starší policajt sa vybral za ňou. Keď zbadal vozíček, otočil sa k svojmu kolegovi. „Daj mu putá.“
„Čo si to dovoľujete?“ ohradzoval sa a snažil sa policajta odstrčiť. Podarilo sa mu akurát tak
uniknúť na terasu, kde starší policajt prezeral jej ruky. „Čo sa jej stalo?“
„To mi povedzte vy,“ otočil sa k nemu. „Ruky má dorezané od povrazov. Určite ide o tie isté,
ktoré sú prehodené cez vozíček. Myslím, že nám budete mať, čo vysvetľovať.“
„Ja som nič...“ chcel sa brániť, ale policajtov kolega ho tvárou pritlačil k stene chaty a ruky mu
dal za chrbát. Zrak mu padol na vozíček, kde boli povrazy. „Ako...?“
„Je tu,“ prehovorila do ticha, ktoré sa zrazu rozľahlo po celom lese a na terase zavládol chlad.
„Prišiel si po vás.“ Otočila sa k policajtom a z plného hrdla zakričala.
***
Strhol sa zo spánku. Pretrel si oči a rozhliadol sa po miestnosti. Ležal na gauči v obývačke, na
chate. Mal zvláštny sen, ktorý mu prišiel priveľmi reálny. Zahnal sa rukou a narazil na stôl. Prevrátil
sa a pohľadal telefón.
Rovnaký deň. Pár hodín naviac.
Cez okno videl iba tmu. Musel zaspať, hneď ako prišli. Postavil sa a vykukol na terasu, kde
vozíček hľadal márne. Nebol tam. Všetko sa mu iba snívalo. Na prste sa mu však nevynímala obrúčka.
„Už si hore?“ opýtala sa ho, ako ho objala zozadu a postrčila k zábradliu. „Zaspal si ako malý.“
„Uhm,“ prikývol. „Čo si zatiaľ robila?“ Chytil jej ruky a stisol ju.
„Upratala som. Zajtra chcem oddychovať,“ vzdychla a hlavu mu oprela o chrbát. „Za posledný
týždeň toho bolo dosť.“
Mlčky prikývol. Mal pocit, ako keby si nevedel prepojiť sen s realitou. Otočil sa k nej a vášnivo
ju pobozkal. „Poďme si ľahnúť,“ pošepol jej do ucha.
Prikývla. „Už môžeme. Už nepríde.“
5