Odjakživa sa desím ich otvárania . Preto dvere v mojom sídle nikdy nezatváram . Vedia to moji známi i slúžka . A v dnešnú noc ma ten zákerný drevený funebrák uväzní v jednej z izieb vlastného domu ! Ako sa to stalo ?
Razom ma ovládne hrôza . Vyskočím z kresla a zvriesknem . Pútnik Melmoth zaduní na dlážke , ktorá bola ešte pred chvíľou stropom , a prikryje ho deka . Preskočím ho a rozbehnem sa k dverám . Možno predsa nie sú zatvorené , iba privreté .
Zakopnem však o podnožku pred kreslom . Nohy sa mi zamotajú do deky a spadnem . Narazím do dverí a udriem si hlavu . Ani sa nepohnú . Skĺznem na podlahu . Miestnosť sa zahmlieva a jej súčasti sa zlievajú v neprehľadnosť .
Nepozrel som na hodiny , neviem teda , koľko času uplynulo , odkedy som stratil vedomie . Viem však , že tma v miestnosti viac zhustnúť nemôže . Cítim dunenie v hlave a bolesť v strnulej chrbtici , takže som na dubovej podlahe musel ležať dlho .
Pozviecham sa a utriem si oči . Rukami skúmam dvere . Keď nahmatám zárubňu , ktorá k nim prilieha , odtiahnem sa . Útočisko hľadám v opačnom kúte izby . Pri okne . Zahľadím sa do noci .
Masívna záhrada môjho sídla je zahalená temnotou . Konáre dvoch orechov sa po mne nenásytne načahujú . Pripomínajú starobylých obrov s groteskne desivými údmi . Na nočnej oblohe žiari Veľký voz . Chcem , aby ma odviezol z tohto pekelného žalára . Premýšľam , čo prináša mesiac , no zahaľujú ho mraky , ktoré privial besný vietor kvíliaci za oknom .
Odovzdane usadám do kresla a deku si naťahujem až k tvári . Hľadím na to monštrum . V mojej mysli je spočiatku ticho , postupne však začnem rozoznávať zvuk . Je pravidelný , celkom neurčitý . Nakoniec sa ustáli v tikanie nástenných hodín . O chvíľu odbije polnoc ! Všetky monštrá , pekelné stvory , duchovia a strigy vyjdú na lov počestných a ja budem uväznený . Určite ma nájdu ! Ako im len uniknem ?
Lampa ! Ak sa mi podarí oživiť plameň , bude mojou zbraňou . Viac nemám . Musím to skúsiť ! Len ona ma môže ochrániť voči temnote a jej odporným služobníkom . Verím , že ak miestnosti dodám svetlo , tak sa nijaký z nich nedostane dnu .
Odhodím deku a vyskočím z kresla . Lampa ma natešene vyčkáva . Uchopím ju a zatrasiem ňou , aby som sa presvedčil , či má dostatok paliva . Na moje zdesenie však petrolej zažblnkoce len na samotnom dne . Okrem toho ma stále čaká neľahká úloha , ktorej zvládnutie navyše nezáleží iba na mne , ale vo výraznej miere najmä na pomoci vrtošivej slečny šťasteny . Potrebujem nájsť zápalky .
Šesť minút ! Len toľko ostáva , kým neúprosný majster čas a jeho mechanický posol na stene ohlásia koniec dňa a začiatok mátožnej hodiny . Potom tvory noci povyliezajú zo zatuchnutých hrobiek a vlhkých nôr . Nájdu ma , úbožiaka , a ja im nebudem mať ako ujsť . Prosím , iba svetlo ma môže zachrániť !
Vrhnem sa na bielizník v najtmavšom z kútov čitárne . Nepoužívam ho na účel , ktorý by mohol predpovedať zaužívaný názov tejto skrine . Aké tajomstvá však skrýva , na to sa rozpamätať neviem .
Trasúcimi rukami otváram prvú z celkom štyroch zásuviek . Stočené zvitky poznámok z krátkych čias môjho štúdia vytvoria vlnu . Valí sa na mňa . Odrazí sa od steny poličky a vydá sa opačným smerom . Zopár pier , vyschnutá nádobka s atramentom a môj vystrašený pohľad im robia spoločnosť .
18