Zavriem prvú a otvorím druhú zásuvku . Znudene na mňa zíva . Vyrušil som jej dlhý spánok . Stala sa nepotrebnou . Preto na mňa teraz tak vyčítavo zazerá . Dlho som sa o jej vnútro nezaujímal , tak prečo od nej zrazu žiadam pomoc ? Nie , nezíva , vysmieva sa mi ! Pohybuje sánkou a vyplazuje na mňa jazyk . Jej šialený smiech ma mrazí , preto ju postrčím a ona zmĺkne .
Pozriem na hodiny . Päť minút ! Viac nemám . Kľaknem si a potiahnem za držadlo tretej zásuvky tak silno , že celá vypadne na zem . Rachot sa rozľahne miestnosťou . Istotne ho začuli mátohy a černokňažníci . Ak čoskoro nenájdem svetlo ...
Prehrabávam sa v starých škatuliach a zvláštnych drobných predmetoch , ktorých účel je mi neznámy . Okrem nich vnútri nachádzam už iba sklamanie a stupňujúcu sa paniku . Zasotím poličku k stene . Nemám kedy sa ňou viac zaoberať . Ostáva len posledná . Jedna polička a ... štyri minúty !
Vysuniem ju , tentoraz opatrnejšie . Snažím sa uchlácholiť trasúce sa ruky , no nedarí sa mi to . Štvrtá polička je preplnená najrôznejšou zmesou vecí . Odpočíva v nej staré ťažidlo v tvare bielej lode , otvárač na obálky , náčinie na ich zapečatenie s voskom , prázdna fľaštička od nejakého lieku , zápalková škatuľka či detský náramok .
Zápalková škatuľka ! Takmer som ju prehliadol . Úsmev mi rozžiari tvár . Teraz je už len potrebné , aby mi jej obsah pomohol docieliť to isté s mĺkvou lampou . Schmatnem ju a rozbehnem sa k pracovnému stolu . Zosadiť cylinder v tme však nie ľahká úloha . Chvíľu s ním musím zápasiť . Keď sa mi to podarí , otváram škatuľku a siaham dnu . Opäť však začujem výsmešný hlas . Je oveľa tichší , lebo vychádza z úst malej škatuľky a nie druhej poličky bielizníka , ale rozoznal by som ho hocikedy .
Z hrdla sa mi vyderie výkrik . Rýchlo si však zakryjem ústa . Opäť nechcene privolávam tvorcov svojej skazy . Odhadzujem prázdnu škatuľku a odovzdane klesám k zemi . Už mi nič nepomôže . Iba ak ... pracovný stôl !
Jeho zásuvka je zaseknutá . Striedavo hľadím na držadlo a hodiny . Ukazujú tri minúty pred polnocou . Poťahujem tak silno , ako len vládzem . Zásuvka však povoliť nechce . Oči mi padnú na kľúčovú dierku . Moja strachom omámená myseľ ma zase zradila . Stôl predsa zamykám !
Rozbieham sa k časti knižnice , v ktorej ukladám beletriu . Poznám pozíciu všetkých kníh naspamäť , takže i v tme poľahky nachádzam Portrét Doriana Graya . Vyberám knihu a za ňou sa objaví strieborný kľúč . S nádejou sa vraciam k stolu a vkladám ho do zámky . Jedno otočenie a polička sa poslušne otvorí .
Ustráchaným pohľadom preskúmavam vnútro . Hŕba nepopísaného papiera vytvára sarkofág mojej nádeje . Terakotová armáda pier ju akiste neuchráni od prízrakov , ktoré už o dve minúty nájdu čitáreň a mňa v nej . Strkám ruku dnu a pri zadnej stene niečo nahmatám . Beriem to a vyťahujem von .
Môj Prométheus ! Zahrkám škatuľkou . Nie je prázdna . Otvorím ju a chrbtica mi stŕpne . Mám len dva pokusy . Dve zápalky na poslednú minútu ! A čas neúprosne uteká . Kričím . Už ani neviem , či od šťastia , alebo čistého bláznovstva .
Podlaha ma nechce pustiť , no premáham ju a vrhám sa za lampou . Vyťahujem zápalku . Škrtám . Chvíľu nechávam teplo plameňa zahrievať mi pokožku . Potom ho prikladám k lampe . Tá sa zapaľuje a čitáreň osvieti chvejúce sa svetlo . Zabliká , ožiari môj opatrný úsmev a potom ma zanechá napospas temnote .
Zabudol som vysunúť knôt ! Oheň zhasol prirýchlo . Mrazivý údes mi opäť roztrasie ruky . Keď vyberám poslednú zápalku , tma sa mi vrhá pred oči . Inštinktívne nahmatám koliesko na boku lampy 19