VLASTNÁ TVORBA Autor : Radoslav Kozák
Dvere ( 1 . časť )
Izba je tmavá a rozmazaná . Pozerám von , ale okno sa mení na stenu a tú zas vypĺňa sklenená tabuľa s dreveným rámom . Sledujem stenu , ktorá je oknom , a okno , čo sa premení na stenu , a zahliadnem dvere . Ale nie sú to dvere , lebo majú v sebe múr . Strop vidím na podlahe , pretože tá sa premiestnila nad moju hlavu . Nábytok sa kĺže . Stolička vrastá do stola a ten zas do knižnice . A celá tá masa sa ženie na mňa .
Môj prvý inštinkt je utiecť . Najmocnejší pocit strach . No uvedomujem si , že ťažko nájdem dvere , keď sú stenou , alebo okno , ak je v ňom vrastený múr . Oči mi na okamih zvlhčia slzy a hruď zovrie úzkosť . Toto je môj koniec . Viem to ! Nikdy som nič nevnímal tak intenzívne . Tušenie hrôzy , číhajúcej na mňa v tej mátožnej miestnosti , sa neskôr isto ukáže byť správne , hoci ma uzamklo v úplnej paralýze len na okamih .
Všetko sa zrazu zachvie a ja musím zavrieť oči . Keď ich opäť otvorím , miestnosť so všetkým nábytkom skočí naspäť . Steny sú zase stenami , okno s dreveným rámom zakrýva priehľadný záves a za ním číha noc . Stôl nepochoduje smerom ku mne , ale poslušne stojí vedľa stoličky , ktorá je oddelená od knižnice .
Izba je tmavá , ale ostrá . Rozpoznávam v nej vlastnú čitáreň . Ďalší nezahmlený pohľad štedro venujem nohám . Zakrýva ich károvaná deka , na ktorej sa usalašil Pútnik Melmoth v pevnej väzbe . Sedím v kresle a na stolíku vedľa mňa vyčkáva poloprázdny pohár s fľašou tokajského . Na pracovnom stole zas tróni petrolejová lampa bez života .
Keď sa celkom prebudím , myseľ mi opäť ochromí hrôzu naháňajúca predtucha . Spočiatku sa zdá byť miestnosť neškodná . Okrem nevítaného hosťa v podobe zakrádajúcej sa tmy , ktorú som , priznávam , ešte nečakal , vyzerá všetko rovnako , ako keď som sa odovzdane nechal uniesť snovou vílou za stenu spánku .
A vtedy ich zočím ! Vlastne , boli tam aj predtým . Môj pohľad po nich už prešiel . Ale myseľ ich zaregistrovať nestihla . Nevnímal som . No teraz , v ostrej a vlastnou mysľou nezastretej izbe sa za mnou rútia napriek tomu , že meravo stoja . Civejú na mňa a ceria zubiská , hoci sú celý čas zatvorené .
Dvere ! Ach , ako ma to mahagónové monštrum desí . Bolo to tak od malička . Desilo ma už , keď ma otec zatváral do pivničného skladu uhlia , ak si zmyslel , že nespĺňam jeho nariadenia dôsledne . Dvere vo mne budili hrôzu , keď ich zabuchol , aby sa vydal do krčmy , a ešte viac , keď sa cez ne vrátil . Meravela mi z nich šija , odkedy ich zatváral , lebo mu matka odporovala a on ju za nimi dlho do noci presviedčal päsťami , opaskom i konským bičom .
Zježili sa mi z nich vlasy , keď som za nimi našiel matku , ktorú otec presvedčil nadobro . A taktiež pretože na ne zaklopal bezmenný vojak a oznámil , že môj brat padol vo vojne . Triaslo ma pri pohľade na ne , lebo som za nimi posledný raz videl svoju prebodnutú sestru a obeseného otca .
17