17
,, Iste,“ povedal môj spoločník. Ja som tiež prikývol. Čašník pred nás postavil poháre, mávol na svojho kolegu, ktorý priniesol víno a nalial nám. Bolo to nejaké červené, nevyznám sa moc vo vínach.
,, Nuž, zopakujem sa,“ prehovoril môj spolusediaci, keď čašníci s poklonou odišli:,, čo to robíš?“,, Chcel si sa porozprávať, nie? Nuž, tak som tu. O čom sa chceš rozprávať?“ odpovedal som.,, Otázka nebola čo TU robíš. Znela, čo TO robíš.“,, Vieš to veľmi dobre, nie?“ prehodil som a trochu si odpil. Mal som podozrenie, že tento dialóg mi o chvíľu bude piť krv.
,, Vážne chceš, aby tvoj prvý publikovaný text nebol umelecký? Plus, buďme úprimní- ten text bude odborný. a ak budeš mať šťastie, okrem tvojho učiteľa ho bude čítať len nejaká komisia, a potom sa zavrie do nejakej databázy, z ktorej, ak budeš mať šťastie, ho vytiahnu nejakí iní študenti. Vážne to chceš?“ spýtal sa ohnivooký vážne, a dal si ruky do striešky.
Tieto slová ma donútili znova si odpiť, ale i tak sa mi nepodarilo potlačiť kyslý výraz. Následné zasmiatie sa zo strany môjho spoločníka ma tiež moc nepotešilo, nuž som si ťažko povzdychol:
,, No a? Veď na tom i tak nezáleží. Písmo umŕtvuje, mrazí vietor, mrazí myšlienku – zabíja. Knihy samotné sú len tetovanými mŕtvolami stromov, a ako môže naznačovať lingvistická filozofia, jazyk ako taký nemusí vôbec odkazovať na reálny svet! Čo ak jazyk konštruuje vlastné svety? Potom je jedno, či vôbec niekto do týchto svetov vstupuje alebo nie. Hlavné je, že existujú, a že rozvíjajú ten úžasný kultúrno-bytostný organizmus nazývaný písmo.“
,, Klameš,“ prehodil s miernym pobavením ohnivooký:,, Si umelec, ktorý sa vyžíva v možnosti mať publikum.“,, Nie som umelec. Som predovšetkým grafoman,“ opravil som ho trochu dotknuto. Zdvihol ľavé obočie, a z jeho otázky bolo cítiť pobavenie:,, Ó áno? Ako potom vysvetlíš, že prispievaš do umeleckého časopisu, kde si, ak sa nemýlim, aj vyhral niečo s najlepším autorom. Okrem toho, nepíšeš každý deň, ako by správny grafoman mal. A vôbec, prečo si sa teda vykašlal na štúdium žurnalistiky?“
Mávol som rukou:,, Ten časopis pravdepodobne nemá veľkú čítanosť. Píšem – ak sa ráta i facebookový chat alebo písanie poznámok. No a to štúdium žurnalistiky...“ opäť som si povzdychol:,, Áno, chcem písať, ale chcem písať niečo, čo ostane. Chcem pracovať s niečím, čo zarezonuje. Vieš ako to myslím...“,, Nie, facebook sa nepočíta.“,, Ale no táák. Veď vieš, že nie vždy to ide.“,, A už toto z teba do istej miery robí umelca. Vieš, niekde som počul, že spisovateľ je ten, komu písanie ide tisíckrát ťažšie ako niekomu obyčajnému,“ pousmial sa môj spoločník. Pretočil som očami:,, Mohli by sme vynechať motivačné memy, prosím?“
17