„ Och , ty naveky ,” povedala mama a rovno dodala , „ už aj nech ste pri stole , ale najprv v koryte vyumývať . Mária vám už vody z bystriny nanosila .”
„ Šikovná si , sestrička moja . Zato sa aj ja raz o teba postarám .” „ Pozrimeže , na neho mlieko na brade , o seba sa nevie postarať a o druhých by sa chcel .”
„ Ozaj , otec , raz postarám , verte !” Povedal Marek vchádzajúc do kuchyne , kde ich už na stole čakala polievka a varené zemiaky , ale tých im už len pár ostalo po zime . A nové , ktoré Mária s mamkou zasadili minulého týždňa , tie budú neskôr .
„ Nože , otec ,” nanukovala Mateja jeho najstaršia dcéra Mária . „ Dobrú chuť , chlapci .” „ A vy ?” spýtal sa Matej .
„ My sme už najedení !” Odpovedala mu Mária , popri tom ako zažínala ošúchanú petrolejku zavesenú pod hradou nad stolom . Bo vonku už bolo šero a cez malé okná sa dostávalo dnu málo svetla a tak v izbici už bola skoro tma .
Po večeri si Marek s Máriou ešte precvičovali počty a čítanie . Aj keď Mária s Marekom si veľmi ani nemuseli . Boli šikovní a bystrí , ako im v ľudovej škole vravieval pán učiteľ .
Dedina mala to šťastia , že miestny pán učiteľ Strieň bol Slovák a po slovensky učil , slovenskú hrdosť do detí vštepoval , nie ako väčšina škôl vtedy pomaďarčených boli . A zato sa tešil medzi ľuďmi veľkej obľube , aj keď ešte mladý bol , sotva tridsaťročný . Ale zato fešák , ako si šepotali dievky o ňom po dedine .
„ Takýchto , ako ste vy , po vojne bude treba ako soľ ,” vravel mu pán farár Jadrocký , ktorý bol zapálený pre tú istú vec ako pán učiteľ Strieň . Na všetko sa díval s väčšou rozvahou , bo už mal čo-to odžité a skúsené za svojho päťdesiatpäťročného života . Obaja to boli národovci a hádam preto si tak dobre rozumeli a v Klemanovej dedine pod Zubom , ako tú vyčnievajúcu skalu nad dedinou v chotári nazývali , boli obľúbení . Dokonca aj miestny čatár Eugen im dal pokoj , aj keď bol maďarón , mal dávať pozor aj na protimonarchistické reči . Sám dobre vedel , že keby k dačomu v dedine došlo , monarchia by mu nepomohla a tak dobre vychádzal s dedinčanmi .
A tak i to v pondelňajšie ráno predposledného týždňa školského roku , ako po iné rána , sa zo školy ozývalo : „ to Slovensko naše ,” ako každé ráno odkedy je tu pán učiteľ Strieň . Bol to deň ako každý iný , ničím odlišný , deti v škole , kosci od skorého rána , ba ešte za tmy , vyšli na lúky . Kosba začala a bolo treba veľa lúk skosiť , aby bolo dosť sena pre statok , kone , kravy , ovce a kozy na zimu . Aj Matej šiel vedno s chlapmi na lúky . V zrebnej košeli , čiernych nohaviciach s opaskom , na ktorom sa hrdila mosadzná pracka a v kožených topánkach s kosou na pleci a oselníkom za opaskom chlapi bok po boku kráčali do poťahu popod Zub , aby sa dostali na najodľahlejšiu stráň ich chotára , na Kňazovu lúku , kde každý rok začínala kosba .
Bol to Marekov obľúbený kút , lebo bol z nej krásny pohľad na dedinu a aj včera tu boli s otcom po obede na prechádzku . Marek mal veľmi rád tieto nedeľné poobedné prechádzky s otcom . Mohol si snívať , zatiaľ čo otec mlčky uvažoval , čo a ako vyživiť rodinu . Zavše sa aj do vážnej debaty pustili , kde Marek hovorieval otcovi , ako i on by chcel študovať v meste , hoci vedel , že na to peňazí nieto a Matejovi to aj ľúto zavše prišlo , že nemôže dať synovi to , po čom túži , aby sa mal lepšie ako on . Kosba trvala dva až tri týždne . A za ten čas chlapi ani domov neschádzali . Spali pod prístreškami čo si z
17