Ako nazývali vysokú skalu za bukovou horou , ku ktorej viedla cesta do strmého kopca vychodená od kočiarov a vozov , na ktorých stadiaľ seno zvážali a bola samý výmoľ a skala .
„ Dobre , otec ,” povedal .
To mu už aj gazdiná tisla prútený kôš naprataný vajcami , zarezanou sliepkou , ba aj kus mäska tam bolo z hoviadka , čo museli skántriť v stred týždňa , bo si nohu na pastve zlámalo .
„ Na , daj doma mame budete , mať poživni na zajtrok na nedeľný obed ,” povedala mu a on sa odvrávať neopovážil , lebo to bol kus ženy , ale srdce mala zo zlata . Slúžila v kaštieli od mala , čo ju pán gróf ako sirotu z dolných Uhier raz bol býval doniesol .
„ A ty Matej , tu máš aj dáky groš a nieže to zanesieš Židovi ,” povedala žartom , lebo vedela , že Matej nie je oplan , ani ožran a o svoju Máriu a päť detí sa vzorne stará .
Vydali sa cestou dolu od kaštieľa , lebo ten stál na kopci oproti stráni , vari najkrajšej na okolí . Tam by sa mi páčilo bývať , myslel si Marek . Ale nie kvôli prepychu , ale kvôli výhľadu . Otec mu dačo vravel , ale či ho on počúval , keď sa mu jeho sny hlavou preháňali .
A takto vedno sa už dostali až ku dedine , kde bol aj ich neveľký , ale zato vždy čistý dom . Bol trochu vlhký , lebo bol z kameňa a to sa ukazovalo na zdraví najmenšej , sotva trojročnej Lucky . Bola odmala slabá na pľúca , ako im povedal doktor v meste . Preto mali s ňou viacej roboty ako ostatnými deťmi . A tak kráčali dedinou takmer už potme a z komínov chalúp sa dymilo . Bo večery ešte stále boli chladné , tak bolo treba na večer prikurovať v hlinených peciach s prípeckom , na ktorom sa celý deň kotrbáľali tie najmenšie deti v rodine , kým ich matere sa kolo hrncov a statku krútili . Aj keď statku už nebolo skoro žiadneho , bo všetok si pobrala vojna . Domce stáli bok po boku s úzkymi dvormi , lemujúc po oboch stranách prachovú cestu , ktorá teraz z jari je jedno veľké blato .
A tak takmer bez slov sa dostali ku koncu dediny , kde stál aj ich dom . Boli to dve izbietky , z ktorých jedna bola izba , kde sa tisli Matej so ženou a s deťmi . Zariadená jednou veľkou posteľou a jednou malou . Na malej posteli spal Marek s Matejom , najmladším šesťročným Matejovým synom , ktorého pomenovali po otcovi . Na veľkej posteli pod dvoma veľkými husacím perím naplnenými duchnami sa tisli Matej , malá Lucia , Barborka a Mária , desať ročná najstaršia z dcér . V prednej izbe sa varilo a žilo cez deň . Tak , ako vo väčšine domov v dedine .
Vošli do dvora a Mária , keď začula zavŕzgať drevenú bráničku , tak vyšla na priedomie , aby ich privítala . Vždy , keď sa takto k večeru vracali , ich vyzerala , aby sa na nich usmiala a k stolu podurila . Aby sa ešte dakde po dvore , alebo po stajni Matej netúlal a neobzeral , čo by ešte bolo treba porobiť . To jej Marek už od brány kýval košom a ona sa nemohla na neho vynadívať , bol to jej miláčik . Nieže by ostatné deti neľúbila , tak ako to len mať vie . To nie . Len on bol prvý a rástol im na radosť .
„ Čože mi to nesieš ?” „ Obed . Zajtrajší ,” dodal , ale to už drobce nakúkali do košíka , čo im brat doniesol . „ Na , schovaj na horšie časy ,” povedal otec , podávajúc mamke koruny . „ Vari už horšie nebude a aj vojna sa vraj čoskoro skončí .” „ Skončí , skončí , len aby sme sa toho dožili .”
„ Ale otec ,“ vsunul sa do debaty Marek , „ nie že tak . My tu budeme naveky , naveky , takto vedno pospolu ,” vsunul sa do debaty Marek .
16