Vstávam proti vlastnej vôli . Mierim za svojím mučiteľom . Trasúcimi rukami sa snažím uchopiť kľučku . Vlastne , pokúšam sa ju minúť . Musím bojovať s vlastnou končatinou . A aj sa mi to darí , lebo tam , kde vidím dvere , je v skutočnosti iba stena .
Pri druhom pokuse ma však vôľa sklame a uchopí nastavenú ruku mahagónového monštra , aby ju mohla potriasť a spečatiť tak zmluvu , ktorou ma odsúdi na zatratenie . S najsrdcervúcejším nádychom , aký som kedy sám seba počul predviesť , stisnem kľučku až na doraz a v horúčkovitej predzvesti nevyliečiteľnej šialenosti otváram mahagónové monštrum !
Kvíliaci vietor vrazí do okna za mojím chrbtom , a to sa rozletí dokorán . Vykríknem hlasom , ktorý nepatrí mne , ale akémusi bláznovi . Je viac zvieraťom , príšerou než človekom . Zvuk toho hlasu chvíľu rezonuje v stenách , potom ho dom strávi a vykašle ticho .
Neovládam vlastné nohy , ale ony napriek tomu na moje želanie spravia krok vpred . Vychádzam z čitárne a vstupujem do haly . Horor , aký v nej uzriem , nemožno pomenovať . Je tisíc ráz hrozivejší ako to najdesivejšie stvorenie ľudskej predstavivosti !
„ Ó , Všemohúci !“
Telo ma zradí . Padám na kolená a usedavo plačem . Večnosť je nielen množina času , ale aj priestoru . Práve teraz sa v tej najhrôzostrašnejšej a najnepreniknuteľnejšej podobe nachádza rovno predo mnou .
Z opačného konca haly na mňa skrz tmu gáni mŕtvolné oko najkrutejšieho z monštier . Výjav , ktorý tam stojí , je oveľa desivejší , než hocktorý netvor mojej mysle . Veď ako som mohol predpokladať , že mi cestu k záchrane zahatajú ďalšie zatvorené dvere ?
11