SERIÁL Autor : Raven J . Clark
Inferis : Neprebudená
3 . Kapitola – Neprebudená v ohrození
V tú noc sa mi spánok vyhýbal , a ja som sa bezcieľne prevaľovala pod perinou . V hlave sa mi odohrával fantasy príbeh ako vystrihnutý z nejakej knihy , no na rozdiel od hlavnej hrdinky , ktorá v knihe to dobrodružstvo a výnimočnosť snáď i vítala , ja som sa cítila nekonečne stratená . Srdce mi stále krvácalo pri pomyslení na tajomstvá , ktoré tu sú , a ja o nich zatiaľ nič netuším . Hlava sa snažila dodatočne vyprodukovať nejaké logické vysvetlenia k popoludňajšiemu zážitku , no žiaľ bez väčšieho úspechu . Ako film sa predo mnou odohrával stále znova a znova .
Noc pokročila ku skorým ranným hodinám . Pri pohľade na budík som sa zhrozila . Boli takmer štyri . Spánok však stále neprichádzal , a to som jeho teplú náruč potrebovala väčšmi ako kedykoľvek predtým .
Môj žalúdok sa začal hlásiť o svoje práva , a tak som vstala a v pyžame zbehla po schodisku . Prekĺzla som do kuchyne a urobila si skoré raňajky . Mohla som počkať na Alice , no môj mozog v túto noc spálil toľko kalórií , že by som do tej doby pravdepodobne umrela od hladu . Hrianky a tenká vrstva pomazánky predstavovali príliš lákavé pokušenie , než aby som počkala do svitania .
Dom bol v túto hodinu tichý . I ja som bola ako myška . V rýchlosti som sa obslúžila a naložila si namazané hrianky na tanier . Stačí , že nespím ja , prečo by tým mali trpieť aj iní ?
Vykĺzla som z kuchyne a vykročila do tmy . To však nebolo správne . V hale sa vždy svietilo , rovnako tak i na schodisku a po chodbách . Napadol mi výpadok elektriny , no kuchyňa i naďalej žiarila jasným svetlom , ktorého pás presvital spod zatvorených dvier . Automaticky som siahla po vypínači . Chvíľu to trvalo , no nakoniec som ho nahmatala . Odpoveďou mi nebolo svetlo , ale iskrivý ohňostroj . Tanier s jedlom mi vypadol z rúk , ako som sa pokúsila pred iskrami skryť . No horší bol zvuk , čo sa ku mne niesol halou . Kroky . Tiché klopkanie topánok , ktoré ma desilo po nedávnom zážitku zo svojej podstaty .
„ Chloe ?“ vyriekol spýtavo monotónny hlas Rolanda Baxleyho . „ Chloe ?“ zavolal na mňa znovu , no tentokrát akosi zvláštne spevavo , akoby ma k sebe vábil .
Moje ďalšie konanie pramenilo z prapôvodne zakoreneného inštinktu . Nechala som všetko tak a vrhla sa za najbližší nábytok , teda pohovku . Bola to chabá skrýša . Stačilo si na podlahe povšimnúť roztriešteného taniera s mojím skromným pokrmom a existovala reálna šanca , že zamieri práve sem .
Ani som si nebola istá , prečo sa vlastne schovávam . Znepokojila ma však jeho prítomnosť , ktorá tu v túto hodinu nebola žiaduca . Profesor Baxley v našom dome nežil , preto bolo záhadou , čo tu teraz robí . Technicky vzato , bola ešte hlboká noc . Mal by byť v hrejivom objatí vlastnej postele , no i tak je z nejakého dôvodu teraz tu a vie , že som tu i ja .
„ Chloeeee ,“ zavolal moje meno do ticha , až ma striaslo .
12