započujem čľapkanie . To sa pekelné stvory brodia bahnitou masou ku mne . Plazia sa v nej s hrozivými papuľami a dlhočiznými jazykmi . Idú si po mňa !
Z diaľky sa ozve príšerné vytie . Je to stavač zo susedného domu . Jeho majiteľ sa nachádza priďaleko na to , aby započul zúfalý krik uväzneného blížneho , no aj tak to skúšam . Môj hlas však nie je taký mocný ako psí . Okrem toho , tá čierna ozruta , ktorú nemožno pomenovať , je určite služobníkom pekiel . Vyslal ju na zem sám Satan , aby ma vyčuchala a privliekla do večných múk ohňa a síry !
Zhrozene zatváram okno . Tadiaľ k vykúpeniu dobehnúť nemožno . Iba ak do večnej záhuby . Mahagónové monštrum prekonať nedokážem . Na to som nikdy nebol dostatočne odvážny . Som teda odsúdený zhynúť vo vlastnej čitárni , v mukách hladu a smädu alebo , horšie , v pazúroch príšer a prízrakov .
Usadám do kresla a otužujem vôľu ďalším pohárom tokajského . Znovu som malým chlapcom , ktorého otec zatváral do uhoľného skladu v pivnici . Sedím dlho , bez pohybu a nádeje . Bez myšlienky . Lebo každá z nich ma desí viac než predošlá . Myseľ mi prepadá do horúčkovitého ošiaľu . Spoza dverí sa zrazu ozve vrznutie !
Uchmatnem deku z podlahy a zabalím sa do nej . Nohy vtiahnem pod seba . Môj pohľad je prilepený k monštru , na ktoré som si sľúbil viac nepozrieť . Znovu započujem vŕzganie . A potom kroky . Lenže nie sú to zvuky topánok ani ľudských chodidiel , ale slizkých chápadiel a kopýt . Sprevádza ich ťahavé syčanie . Blíži sa k dverám z druhej strany . A potom zastane .
Čakám . Trasúc sa v delíriu nadprirodzenej hrôzy a tridsaťtriročného šialenstva . Čakajú i oni . Chápadlové prízraky pekelných hlbín oceánov a vesmírne kreatúry , ktorých existencia je ďaleko za možnosťami ľudského chápania . Hrozivo , arogantne a zlovestne . So zámerom zniesť ma zo sveta do ríše bláznovstva , kde človek nepožíva väčšiu dôležitosť než potkany v stene schátraného domu hrozného starca .
A rovnako čaká i mahagónové monštrum . Neústupčivo , no predsa pokojne . Zúrivo , ale napriek tomu bez emócie . Ten démon hrôzy a samoty . Vesmír zostarne , než sa niekto z nás rozhodne pohnúť .
A vtedy sa to stane ! Láskyplný plameň petrolejovej lampy ihravo zabliká posledný raz . Vesmírna tma a chlad zostúpia na Zem a zhltnú ju . Môj život je stratený . Ó , Všemohúci ! Nie ! Nemôžem ! Takto zhynúť nemôžem !
Číhajúci strach prúdi dnu cez kľúčovú dierku . Cez medzeru pod dverami zazriem tieň mimo času a priestoru . Nepoznaná vec na prahu zrazu zavrčí . Počujem škrabot na dvere a štrkotanie kostí . Mátožný šepot dolieha k mojim ušiam . Nedokážem rozoznať , či ho vydáva nepredstaviteľná príšera z oceánu vesmírnej hmloviny , alebo azda vychádza priamo z mahagónového monštra .
Kto to šepká v tme ? Kto ma to z nej straší ? Je to duch či diabol ? Alebo niečo staršie a horšie než planéty a smrť a čas ? Ľudstvu neprináleží uzrieť monštruóznosť nepoznaného , ktoré skrýva svoju podobu v najtemnejších priepastiach vesmíru . Alebo áno ? Čo ak ja mám byť tým , kto rozlúšti šifru času a reality matérie ?
Neznesiem ďalej neustále sa opakujúci zvuk tikajúcich hodín . Reže ma v ušiach . Moju myseľ ovládne hypnotický tranz . Strácam kontrolu nad údmi a svalmi . Neskôr i vlastným srdcom , ktoré búši rýchlejšie než môže ľudská bytosť zniesť . Tmavá miestnosť sa točí a nábytok prerastá cez seba . Okno stráca priehľadnosť a mení sa na stenu , cez ktorú sa prehryzú dvere .
10