„ Odíď ! Odíď , Diabol , zaprisahávam ťa !“
Mocný hlas zaryčí opäť . Nie je však revom pekelníka , len obyčajným hromom . V diaľke sa zablysne , a svetlo zaleje miestnosť . Nijaké čary , iba blesk . Bubnovanie armády démonov zoslabne na údery dažďových kvapiek na okno . Sprevádza ich kvílenie . Nie mátohy . Vetra .
Matná spomienka sa mi vynára pred očami . Hľadím na spodok knižnice s beletriou . Je tam zásuvka ! Neveľká , no predsa môže uchovávať moju spásu ! Pokladám lampu na zem a usedám pred ňu . Osvetľuje len mňa a tajomnú skrýšu .
Opatrne uchopím držiak a po hlbokom nádychu zľahka potiahnem . Zásuvka moju ruku poslušne nasleduje . Vnútri objavím mysterióznu skrinku . Je však zamknutá . Nikdy predtým som ju nevidel . Alebo si na ňu aspoň nepamätám . Kľúčik k nej nemám . Odkladám ju teda a obraciam zrak dovnútra zásuvky .
Tam je ! Nádobka s náplňou do lampy . Odľahne mi . Petrolej by určite nevydržal celú noc . Siaham po nádobke , ale okamžite , ako ju uchopím , chrbticu mi zmrazí hrôza . Je priveľmi ľahká . Zatrasiem ňou a moje obavy sa potvrdia . Je prázdna !
„ Dočerta !“ zahreším , no rýchlo sa tri razy prežehnávam , aby som služobníka pekiel skutočne neprivolal .
Ó , osud ! Aký si len krutý ! Obdaríš nás nádejou , ale nikdy nie jej naplnením . S plnou lampou petroleja som mohol prečkať noc . Ráno by ma objavila slúžka a bezpečne otvorila mahagónové monštrum . Ale ak mi dôjde svetlo , ktovie , či prežijem v tme . Či moja duša , moja myseľ uvidia slnko nasledujúceho rána .
Slúžka ! Iskričky ma nepríjemne zaštípu navrchu hlavy . Dnes som ju predsa vyhodil ! Nepríde ona ani nikto iný ! Som stratený , naveky ! Kto ma zachráni ? Živá duša nevie , že som tu uväznený . Len pradávne pekelné stvory a sám kostlivec .
Ach , keby nebola taká neohrabaná ! Obliala môj starožitný klavír vínom , ktoré som len pred chvíľou používal na krotenie triašky . Mohol som ju zbiť alebo zavrieť do pivnice . Ale ako by som dvere znova otvoril ? Ale čo ! Aspoň by mahagónové monštrum väznilo ju a nie mňa !
Určite to bola ona ! Musela zavrieť dvere naschvál , keď som zaspal , aby sa mi pomstila . Teraz je už všetko jasné . Ak sa odtiaľto dostanem živý a s vôľou ovládanou vlastnou mysľou , pred mojím hnevom sa neskryje za nijakými dverami .
Ale je únik azda možný ? Rodinu už nemám a z úzkeho okruhu známych ma nikto neočakáva . Svoje sídlo aj tak opúšťam len výnimočne . Nikomu teda nebude podozrivé , ak ma dlhší čas neuvidí .
Ako som sa mohol nechať takto nachytať ? Prisahám všetkým božstvám , že ak ma zachránia , budem ich uctievať do smrti a ešte dlhšie . A potom dám všetky prekliate dvere v tomto sídle vysadiť z pántov , rozrúbať a spáliť !
Cítim , že sa blížim k vrcholu hory šialenstva . V návale paniky hľadám východ . Rozbieham sa k oknu a otváram ho dokorán . Vonku kvíli smrť , dunia hromy a pradávne blesky bičujú zmáčanú zem . Záhrada sa pod vplyvom vesmírneho praboha počasia premenila na monotónnu bahnitú oráčinu .
Pôda zapácha hnilobou , a jej zlovestná konzistencia ma nevýslovne desí , lebo nevyzerá ako zem nášho sveta , lež akýsi portál mimo hraníc času a vesmíru , odkiaľ isto vylezú slizké netvory . Z tmy
9