„Nechoď do nej.“ Nahlas odfrknem, ale mocné ruky ma držia a nepustia. „Vravím, že do nej
nechoď.“
„Potrebujem si umyť nohy. Svrbí ma to. PO-TRE-BU-JEM TO!“ kričím a snažím sa vymaniť zo
zovretia. Podarí sa mi to a bežím, čo mi moje zalepené nohy dovoľujú. Už na prstoch cítim vlažnú
vodu, keď dostávam úder do hlavy. Pri jazere sa nachádza neviditeľná prekážka, ktorá ma sotí o pár
metrov ďalej. Zadkom capnem na zem a živica sa lepí na zvyšok oblečenia. „Nie, nie, nie. Mám to
všade!“ kričím a snažím sa zoškriabať to zo seba. Zastavujú ma však ruky. „Nie!“
„Preskoč to,“ zavelí hlas niekam dozadu.
Do vypršania časového limitu zostáva: 00:20:00
Ruky ma držia a snažia sa ma upokojiť. „Sústreď sa. Už iba chvíľu. Povedz mi, čo vidíš.“
„Som na lúke. Tráva je vysoká, siaha mi po pás. Kvety sú také krásne a voňajú.“
„Si sama?“
Prikývnem. „Som. Ani nikoho nepočujem. Chcem tu ostať.“
„Nie,“ počujem hlas, „musíš ísť inam.“
Zaklipkám očami a stojím na stoličke. Predo mnou visí zo stropu slučka. Moja hlava je od nej iba
pár centimetrov. „Je tu slučka. Nechcem zomrieť obesením.“
„Popíš to, čo vidíš?!“ hlas znel naliehavo.
Roztrasene sa obzerám. Ruky mám zviazané za sebou. „Nemôžem sa hýbať. Stolička podo mnou je
labilná. Je to miestnosť. Tri metre krát tri metre. Viac nie. Je tu ostré svetlo. Cítim kyslý zápach potu.
Dotyčného nevidím. Asi stojí za mnou.“ Zhlboka sa nadýchnem, ale ostrý zápach ma núti kašľať.
„Niekto otvára dvere. Vchádza dnu. Vidím ho rozmazane. V ústach cítim pachuť chémie.“
„Zostaň pri vedomí, ešte chvíľu.“
Do vypršania časového limitu zostáva: 00:35:58
„Čo je toto za bordel?!“ počujem nový hlas. Hrubý s nádychom autority. „Čo sú toto za sprostosti?“
„To sú pane útržky z daného časového úseku. Z jedného pokusu.“
Nikto sa ma nič nepýta. Môžem sa pokojne venovať okoliu. Z lesa sa vynáram v malom mestečku.
Nie je tu ani stopa po ľuďoch.
„A? Mám sa teraz... a hovoríte správne. Z jedného pokusu. Kde sú tie zvyšné? Hm?!“ hrubý hlas
poslednú otázku skríkol.
„On-ono t-to do-dopa-dlo sko...“
„Doriti s vami. Kde to nájdem?“ hrubý hlas sa presunul.
Vychádzam z mestečka a mierim po rozľahlej ceste niekam do neznáma. Moje bosé zalepené nohy
ma pália.
4