Hrubý hlas pokračuje: „Máte ju napojenú na virtuálnu realitu a žmýkate z jej sfetovaného mozgu,
čo sa dá. Robíte to už nejaký ten mesiac a nemáte nič?!“
„Ono to dopadlo skoro rovnako. Nič si nepamätá,“ konečne pokračuje hlas plynule.
„Ha-ha, dovoľte sa mi zasmiať. Opakujem, že ju máte napojenú...“
„Práve to je ten problém. Prefetovaný mozog. Na ulici by ste o ňu ani nezakopli. Za tých xy pokusov
sme neurobili žiaden pokrok. Ani nevieme, či tie jej výplody fantázie nie sú iba obyčajné metafory.“
„Ale je jediná, kto nám vie pomôcť. Tak sa nesprávajte tak degešsky a pokračujte. Koľko ostáva do
konca?“
„Asi tridsaťpäť minút.“
„Tak keď skončíte, na vašom mieste by som začal odznova. A potom zas a zas. Až kým vám to
nepovie.“
„Ale...“
„Zabila polovicu populácie. Pretože nejakému mimozemskému debilovi niečo povedala. Nevieme
ani to, ako vyzerá ten debil a nevieme ani to, čo vlastne povedala. Ak sa to stane ešte raz, viete ako to
dopadne.“
Upravená cesta sa zmenila na hrubý udupaný štrk. Ostré kamene ma tlačia, ale v diaľke vidím
pulzujúcu čiaru. Láka ma. Niečo vysoké na mňa kýva a ja cítim, že ma volá. Že má pre mňa úlohu.
5