T ÉMA MESIACA
Autor: Denisa Kancírová
Nepamätám sa
Do vypršania časového limitu zostáva: 00:01:23
„Povedz mi, čo vidíš?!“ zvrieskol hlas odkiaľsi z diaľky. Potom prišiel tupý náraz a moje oči sa
otvorili.
„Ostáva posledných päť sekúnd,“ oznámil plechový hlas a ja som znovu privrela oči.
„Nepamätám sa,“ zamrmlala som.
Do vypršania časového limitu zostáva: 01:20:03
„Idem po tekutom chodníku. Mám pocit, ako keby sa roztápal pod každým našliapnutím mojich
ťažkých topánok.“ Preglgnem. „Nie, som bosá. Cítim na prstoch studenú dlažbu. Ako sa drolí pod
mojimi bruškami prstov. Viem, že dlažba je pevná, ale ten pocit mám. Na ulici je tma. Ale vidím. Na
nebi je kopec hviezd. Ako keby mi chceli ukázať cestu.“
„Si tam sama?“
Záporne kývam hlavou. „Nie. Oproti niekto beží. Počujem našľapovanie chodidiel. Zrýchlený dych
a šuchotanie.“ Otočím sa na mieste. „Šuchotanie je vlastne za mnou,“ ukážem pred seba, pričom mi
ruka ostane visieť vo vzduchu. „Je to nejaké zviera. Čierne a veľké. Hýbe sa pomaly.“ Obraciam hlavu,
aby som skontrolovala bežca. Zmizol. „Som sama. Tozviera sa zdvíha. Je obrovské. Je...“
„Choď od neho preč,“ prehovorí pokojne hlas. Nehýbem sa. Ústa sa mi od úžasu rozširujú. „Utekaj,
doriti!“
Do vypršania časového limitu zostáva: 00:58:47
„Kde si teraz?“
„Je tu teplo. A tma. Musím nájsť vypínač. Zapácha to tu po skazenom jedle.“ Urobím pár krokov.
Vystriem ruku a nachádzam vypuklinu na stene. „Našla som ho.“
„Kde si?“ Tá istá otázka.
Smejem sa. „Je tu nechutný bordel. Nezávidím tomu, kto to bude upratovať. Je to nejaká závodná
kuchyňa. Je to dlhé niekoľko metrov. Dlhé nerezové pulty sa prehýbajú pod mäsom, šalátom
a plesňou. Pfuj,“ chytám si nos. „Neskutočne to páchne. Musím odtiaľto vypadnúť.“ Rýchlo sa otáčam
a vychádzam dverami, ktorými som prišla. „Vonku je to to isté. Nechutný smrad.“ Rozbehnem sa po
lesnej ceste, až uvidím jazero obkolesené vysokými borovicami. „Som bosá, zase.“ Cítim, ako sa mi
živica lepí na chodidlo. Zohnem sa. „Mám to po celých nohách. Dúfam, že tá voda nebude ľadová.“
3