alkohol. Pomaly sa pozviechal na nohy a pozrel na more. A vtedy ho to napadlo. No jasné! Okamžite
sa otriasol, skočil do mora. Zaplával si, aby sa prebral z opice. Aby uvažoval triezvo. Márna snaha.
Potreboval sprchu, kávu a posteľ.
Konečne po pol hodine prišiel domov. Zvyčajne by mu to trvalo 10 minút, ale pri každom nádychu
mu prišlo zle. Dal si sprchu, poriadne sa vyumýval a išiel do postele.
Sakra, zachripel, Selia ležala v jeho posteli a spala. Tak neodišla domov. Zostala. Ľahol si teda na
gauč a zaspal.
Obaja sa zobudili hodinu po ôsmej večer. Vonku ešte krásne svietilo slnko, ale nepražilo.
„Ahoj,“ povedala Selia a pozrela na Kamila, „ja...erch... ospravedlňujem sa. Samozrejme pochopím,
ak naša spolupráca neplatí. Obaja sme boli .... opití, takže to neplatí. Idem radšej domov. Som rada,
že som Ťa spoznala.“
„Prestaň,“ povedal Kamil a sadol znova za počítač, „sadaj,“ dodal a ukázal na stoličku. Hneď začal
ťukať do klávesnice. Musel uznať, že spánok mu spravil dobre. Znova myslel. Naťukal mapu sveta.
„Čo robíš?“
„Hľadám spoločný bod. Miesto, kde sa nachádzajú. Pretože zatiaľ všetky destinácie sa nachádzajú
blízko. Takže nedokážu preplávať veľké vzdialenosti, alebo sa vracajú domov. Vychádzajú pri prílive.
Prečo? Raz večer, raz ráno. Ako často prichádza príliv a kam? Kedy je najsilnejší?“
Selia pokrútila hlavou: „O čom to hovoríš? Príliv je všade rovnaký, tak isto ako odliv.“
„Tak to sa teda mýliš. Pozri,“ povedal a ukázal jej záznamy z meteo stanice.
„To som netušila. Prečo je vždy iný?“
„Ktovie. Nikdy ma to nezaujímalo. Doteraz. Teraz je to spojené s Breaking blue eyes, teraz je to
dôležité.“
„Ako ťa toto napadlo?“
„Spal som na pláži,“ povedal a ani na ňu nepozrel. Teraz mu bolo jedno čo si o ňom myslí. Má stopu.
Stopu, ktorá mu utekala dlhé roky. Bol nadšený, nervózny a netrpezlivý. Do mapy zadal všetky miesta
a čakal. Čakal, dokým mu systém vypočíta stred. Ten teraz potreboval. Stred všetkého. Usmial sa sám
pre seba, a potom pozrel na Seliu. Mračila sa a pozerala na kalkuláciu.
„Čo sa mračíš?”
„Je to také zvláštne, neverím tomu. Zdá sa mi to nepravdepodobné, že by to bolo také ľahké.”
„Ľahké? Prečo ľahké?”
„Len výpočet a nájdeš ich? Len výpočet?”
„Koľko záhad si rozlúštila, prosím Ťa?”
„Ani jednu. Pátram len po nich.”
„Nikdy si neriešila inú záhadu, ako oči? Prečo?“
„Nikdy ma nič nezaujalo tak, ako oči. Prečo by som sa mala sústrediť na niečo nepodstatné?“
17