Abdon 1/2018 Abdon 1/2018 | Page 9

lo, ani jedna nestála pred nástupišťami. A tak mi nezostalo nič iné, ako absolvovať strastiplnú púť na uni- verzitu. Dotackal som sa tam po ďalšej polhodine ťažkého pochodu zasneženou Bratislavou. Výhodou bolo to, že prestalo snežiť. Ale to bolo jedno. Všetky autá všade stáli. Kolóny boli nekonečné. Na moju vnútornú otázku „kde sú posýpači?“ odpovedalo jediné odhŕňacie vozidlo, ktoré som za celý deň uvidel. A ešte aj to vrazilo lyžicou v jedinom voľnom pruhu do osobného auta, ktoré si cez ten pruh chcelo skrátiť cestu. A keďže sa policajti na to miesto tak skoro nedostanú... Prišiel som konečne na univerzitu. Išiel som k miestnosti, kde sa skúška mala odohrať. Tam nikto nebol. Na dverách visel papierik, že skúška sa zrušila, pretože skúšajúci sa kvôli kalamite nemohol dostaviť. A to býva len na druhom konci Bratislavy! A tak som vrátil knihy do knižnice a odobral sa zase domov. Tentoraz autobusom. Iste, keďže som popí- sal, ako vyzerala dopravná situácia v Bratislave, bolo to odo mňa samovražedné rozhodnutie, ale mne to nevadilo. Pekne som sa uvelebil v dobre vyhrievanom autobuse, dal slúchadlá do uší, a užíval si dvojhodi- novú jazdu domov, ktorú by inokedy dal autobus za menej ako štyridsať minút. Aspoň som vytvoril vtipnú príhodu, na ktorú vždy s úsmevom spomínam v momentoch, keď vidím poletovať vločky okolo nášho do- mu. 7