Prepočítavam...
TÉMA MESIACA
Autor: Denisa Kancírová
Prepočítavam...
14:00 miestneho času 20.12.2056
„ Sekcia jeden?“ Otočila sa na stoličke o tristošesťdesiat stupňov. „ Negatívne.“ „ Sekcia dva?“ Opäť otočka. „ Negatívne.“ „ Sekcia tri a štyri?“ „ Negatívne.“ Tresla rukami do stola, až sa zatriasol monitor počítača a vedľa klávesnice stlačila gombík na reproduktore. „ Dano, neviem, kde doriti si, ale máme niečo?“ Reproduktor zachrčal. Ozvalo sa ťukanie a nakoniec aj hlas. „ Nie. Prešiel som všetky servery a nič. Taktiež som prešiel archív z minulého projektu. Dvakrát. Nič. Ako pokračuje testovanie sekcií?“ „ Negatívne,“ napodobnila hlas počítača. „ Takže... čo zatiaľ máme?“ „ Nič.“ „ A naše prémie sa práve v tejto chvíli otočili a zmizli nám z dohľadu,“ sarkasticky povedala Lívia a beznádejne sklonila hlavu na stôl.
O niekoľko minút sa v miestnosti objavil aj Dano. Zložil príručnú tašku na stôl, z ktorej vybral káble a laptop. „ S tými prémiami si si robila srandu, že?“ opýtal sa jej s miernou panikou v hlase. „ Vieš, že som plánoval ísť na dovolenku, vlastne som si ju už aj kúpil a nebola to lacná záležitosť. Ak nedostaneme nič...“
„ Ty by si si zaplatil niečo navyše? Pri týchto výsledkoch?“ Zdvihla pravé obočie a skúmavo na neho hľadela. Záporne pokrútil hlavou. „ Choď predať obličku alebo to vráť.“
Zhlboka sa nadýchol a oprel sa o svoju časť stola. „ Nedá sa to, je to dovolenka podľa DNA. Nikto okrem mňa tam ísť nemôže.“
„ To máš blbé,“ odpovedala mu a vrátila sa k prechádzaniu posledných algoritmov vo všetkých štyroch sekciách.
12:30 miestneho času 16.01.2057
Obaja nastúpili do výťahu. Lívia stlačila prízemie a Dano sa sklonil, aby si mohol zaviazať šnúrku od topánok. Príručnú tašku si položil na zem vedľa seba. „ Asi vykradnem banku,“ povedal to tak ticho a tak dôrazne, až to nešlo dokopy. „ Čože?“ spýtala sa ho Lívia, lebo mala pocit, že zle počula. „ Nemám na tú dovolenku a nemôžem ju vrátiť. Vieš, akí sú vymáhači dlhov. A ja vo väzení dlho neprežijem.“ Zaviazal si mašličku a postavil sa. „ Je to v riti, ako hovorievaš. Ale náš projekt je očividné fiasko a...“ zhlboka sa nadýchol. Medzitým zastavili na prízemí a obaja vystúpili. Dano sa ešte rýchlo naklonil do výťahu a schmatol tašku zo zeme. „ Stratil som tým pár rokov svojho života. Posledné dva roky som nerobil nič iné. Ja...“
„ Nedepkuj. Výplatu dostaneš. Trochu ti pomôžem a všetko bude okej. Hlavne žiadna panika,“ upokojovala ho Lívia a poklepala ho po pleci. „ Zažili sme aj horšie veci. Navyše,“ počkala, kým sa jej otvoria automatické dvere smerom von z budovy, „ do oficiálneho ukončenia projektu máme tri mesiace. Niečo vymyslíme.“ Keď vykročila von, vo vzduchu zacítila studený vzduch. Vydýchla a z úst jej vyšla para. Zrazu na nose pocítila niečo vlhké. Pozrela sa smerom hore. „ No doriti!“
Dano sa tam pozrel tiež. Pár snehových vločiek sa mu usadilo na tvári. Zotrel ich chrbtom ruky a neveriacky sa pozeral na kvapky usadené na pokožke. „ Čo to dokelu je? Počkať, je to to, čo si myslím?“ Lívia mlčky prikývla. „ Ale ako?“
8