kameň úrazu. Neviem, ako to bolo možné, ale tie vyjazdené koľajnice sa prvotriedne šmýkali. Ísť sa po nich skrátka nedalo. Zistil som to asi po štvrtom kroku, kedy šmyk mojej ľavej nohy, odetej v zimnej topánke, spôsobil veľmi zaujímavé pohyby, ktoré takmer smerovali k pádu. Na poslednú chvíľu ma zachránilo udržanie rovnováhy alebo zázrak. Telu to ale neprospelo. Cítil som hrozné natiahnutie v premrznutom svalstve krku. O chvíľu ma určite začne bolieť. Možno som si aj väz mohol zlomiť. Kto vie. Preto som musel pokračovať v púti cez hlboký sneh za krajom cesty. A púť sa spomalila.
Už ani neviem, koľko krokov som urobil. Nebol som ešte ani v polovici cesty. Mal som dve minúty do odchodu vlaku. Nechcene som sa totiž pozrel na hodinky, keď som si chcel nejako zohriať zmrznuté ruky v premočených rukaviciach. Odrazu ma začalo trápiť čosi horšie. Ozvali sa nohy, konkrétne chodidlá. Pohľad sa sústredil na topánky. S každým krokom sa pochovávali do nekonečných hlbín snehových závejov. Boj s nimi prehrali, a otvorili im brány. Ešte vtedy som nevedel, kde to prasklo. Až v škole som zistil, že mi praskli obidve podrážky pekne po celej šírke a navyše povolili aj spoje pri prstoch. Takže nekonečný prúd roztápajúceho sa snehu mal neobmedzený prístup ku chodidlám. Tie čoraz viac mrzli, až som musel čoraz viac s nimi hýbať, aby som v nich nestratil cit. A to som mal na nohách úplne nové topánky! Odrazu ma prepadla zima, teda vnútorná kosa. Bunda prestala hriať. A ako by to nestačilo, opäť začalo snežiť...
Najprv také ľahké poletovanie vločiek, až som si to ani nevšimol. Po chvíli sa spustila kalamita. Čo je na snežení zaujímavé, je fakt, že vždy, keď sneží, tak sneží priamo človeku do ksichtu. Takže vôbec nevidí, kam ide. Platí to aj v momente, keď zmení smer chôdze, ba dokonca aj vtedy, keď niekam otočí hlavu. Je to priam neuveriteľné, ale určite si na to spomeniete, keď sa budete niekam pešo trepať počas hustého sneženia. Keďže aj kvalitná značková zimná bunda dostala hneď na začiatku priamy zásah, toto sneženie ju úplne dorazilo. O šále ani nehovorím. Takže už som cítil prvotriedne chladenie v podstate komplet na celom tele okrem hlavy. Len čapica ešte drží teplo ako posledná teplárenská bašta. Bude to asi tým, že ju mám ešte po otcovi. A za jeho mladých rokov asi robili perfektné čiapky. Môže to tak byť. Kto vie. Vedel som, že keď sa teraz zastavím, končím. Nie že by som hneď umieral, ale mohol som si privodiť také ťažké choroby ako zápal pľúc alebo, nedajbože, tú najhoršiu chorobu- soplík. Čoraz viac som začal trpieť. Pozrel som sa na hodinky. Prekvapivo, na tie som videl bez problémov. Podľa nich už vlak odišiel pred desiatimi minútami!
Zúfalstvo sa ale nedostavilo. Nedostavilo sa nič okrem vyčerpania. Cítil som, že každý ďalší krok bude môj posledný a ja tu, na svojej rodnej ulici, zahyniem. Ale čo som odrazu uvidel... Veď ja som bol na konci ulice! Zázrak nad zázraky! Teraz, po tých dvesto ukrutných metroch, mi už stačilo prejsť ešte pár metrov po chodníku, potom cez železnú lávku, za ňou už len kúštik po chodníku na cestu, potom cez prechod, ešte kúsok po chodníku, a čochvíľa budem na vlakovej stanici!
Vyčerpanie a iné neduhy odrazu zmizli a nahradila ich neuveriteľná sila, poháňaná nehasnúcou nádejou. Odrazu som cítil, ako beriem tú vzdialenosť míľovými krokmi. Všetko sa ale zvrtlo pri lávke. Neviem, ako sa to mohlo stať, asi to bolo tým veľkým počtom prechádzajúcich nešťastníkov, no tá udupaná kaša pred lávkou sa tak šmýkala...
Skončil som na chrbte. Od ťažkého zranenia hlavy a chrbtice ma zachránil batoh plný kníh do knižnice a poznámok na skúšku. Neskôr som zistil, že obsah batohu zostal bez akejkoľvek ujmy, takže som nemusel platiť pokutu alebo zháňať náhradu za zničené knihy.
Ležal som na zemi. Zmocnil sa ma hnev, ktorý ihneď nahradil smiech. Možno išli ruka v ruke. Kto vie. Smiech nad celou touto nešťastnou púťou. A tak som ležal na zemi a smial sa. Vstať som spočiatku nemohol, lebo ma všetko bolelo. Krátil som si teda čas robením anjela. Smiech ma prešiel, keď som uvidel ďalšieho nešťastníka pomaly sa blížiť ku mne. Preto som sa spamätal a vstal. A takýto doničený som sa konečne dotrepal na vlakovú stanicu. Aby som nezabudol, ešte som sa skoro vytrepal na tom bordeli na prechode, ktorý bol tiež ako sklo.
Na stanici som zistil, že ten môj vlak ešte nešiel. Mal polhodinové meškanie, čo znamenalo, že tesne po
mojom príchode prišiel aj on. Akoby niekto vedel, že budem meškať, a preto zastavil môj vlak. Ale asi si chcel ešte zo mňa urobiť srandu, pretože sme namiesto obvyklých pätnástich minút jazdy išli až 35 minút. No čo už. Na Hlavnú stanicu sme teda prišli o 9:35 namiesto 8:45. Ale to bolo jedno. Bol som v Bratislave, takže teraz mi už len stačilo sa pokojne vydať na skúšku. Zistil som, že električky nepremávali. Teda premávali, ale tá, čo mala ísť najskôr, meškala asi 25 minút. Niektoré boli odrieknuté, a aby toho nebolo mál-
6