STARCOVA BOLESŤ
Až v ďalekom srdci starej víly, kde v tichu plynie,
zdá sa, nekonečný život, môže ľudská bytosť nájsť slasť. Slasť, ktorú pozná len
vtedy, keď mu rajský vánok prepletie vlasy, keď vstúpi bosou nohou do
zarosenej jemnej trávy, keď mu pred očami vyrastie prvý kvet ľudskej nádeje.
Len vtedy ju pocíti. Tichý to život plynie v srdci víly, čistá nevinná zdá sa byť.
Možno práve tam žije niekto, kto udržuje poriadok, kto živí umelé srdcia
slepých. Možno to starček odetý v biednom a predsa nádhernom rúchu,
unavenými očami hľadí na svet s obavou. Tisícky dlhých a pustých rokov sedí
na stolci a fajčí z bukovej fajky. Len mladé víly kladú k jeho nohám obetavé
dary, ukrývajú jazero stareckých sĺz a plnia pľúca životom. Čo však môže
narušiť ten vyrovnaný pokoj? Čo môže starcovi podlomiť kolená? Len smrť! Tú
mu spôsobia práve tí, ktorí mu vďačia za zrodenie. V tele každého z nás prúdi
žilami časť jeho i jeho chránencov. A tak po každom západe slnka zaspáva
s tým, že ráno už nemusí otvoriť vráskavé oči. No má v srdci nádej. Malé
svetielko. To svetlo za hranicami
vlastného života mu prináša pokoj. Azda
tam vládne niekto, kto dokáže
z drobného semiačka vypestovať lepší
a rozumnejší svet. Až hviezda mu
prináša ten pokojný spánok plný
nádherných snov. Snov, čo potešia aj tú
najustaranejšiu dušu. Len raz príde
osudný deň, keď jemné vtáčie pierko
splynie s čerstvou trávou a celá
rovnováha sa navždy poruší. Vtedy
úbohý starec padne na kolená, vyroní
poslednú slzu do jazera a v očiach mu
ostane len ďaleká hviezda. Dopustili
sme, že sme smrteľne zranili niekoho,
komu vďačíme za všetko. Jeho dlhá
a náročná starostlivosť a snaha všetko
zmeniť ostane len v jeho tajných snoch.
Tak sme si zabili matku i otca!