Školský časopis DVOJKA | Page 8

Jarné zamyslenie Modrá planéta Určite by ste sa radi vyniesli do širokého vesmíru a pozerali sa na modrú planétu plnú oceánov, morí, riek, lesov. Biele čiapočky prikrývajú vrcholy Zeme a stále sa zmenšujú a zmenšujú. Čo sa stane až zmiznú? Naša Zem je modro-zelená planéta, no ak sa tie čiapočky roztopia, môže byť modrou naveky. Keby ste sa obzerali v tom nekonečnom a tajomnom vesmíre, výhľad by vám znemožnila žeravá guľa v tme. Svoje chápadlá rozťahuje do temnoty a svieti intenzívnym svetlom nádeje. Tá nádej pohlcuje aj modrú planétu a prechádza cez hustý závoj mrakov. Cez závoj plný tmy, nešťastia, beznádeje a ľudskej chamtivosti. Ako veža do neba stúpa temný závoj z komínov, áut. Ako vražedné nože padajú na pralesovú perinu kyslé dažde. Ničia, zabíjajú a nám je to jedno. Takých pralesov je predsa plno, áno, tých železných. V pralesoch neprehľadnej džungle áut, komínov a ničiaceho nástroja – ľudí. Hľadajú si svoje miesto v tej džungli, pomáhajú ničeniu a rozširujú svoje teritórium, akoby boli na tejto planéte sami. Cez husté oblaky prejde aj oheň žeravej gule. Prejde, no človek ho už späť nepustí. Uväzní ho ako falošne obvineného. Oheň mizne a mizne... Cestou vesmírom sa obzrieš na malú nenápadnú planétu, z ktorej sa stratili šedé závoje mrakov. Je to modrá planéta – je celá modrá, no uprostred jagajúceho sa oceánu sa nachádza malilinký ostrovček... Ostrovček, kde nevzniká temný závoj, kde nepadá vraždiaci dážď. Je to ostrov plný zelene, pralesov a bytostí – tých, čo majú v sebe zrnko nádeje a čo neničia ani nikdy neničili. Sú to tvory slobody a voľnosti – voľne dýchajú a radujú sa, že tu nie je ten, čo ničil, zabíjal – človek.