Jarné zamyslenie
Modrá planéta
Určite by ste sa radi vyniesli do širokého vesmíru a pozerali sa na modrú
planétu plnú oceánov, morí, riek, lesov. Biele čiapočky prikrývajú vrcholy
Zeme a stále sa zmenšujú a zmenšujú. Čo sa stane až zmiznú? Naša Zem je
modro-zelená planéta, no ak sa tie čiapočky roztopia, môže byť modrou naveky.
Keby ste sa obzerali v tom nekonečnom a tajomnom vesmíre, výhľad by vám
znemožnila žeravá guľa v tme. Svoje
chápadlá rozťahuje do temnoty a svieti
intenzívnym svetlom nádeje.
Tá nádej pohlcuje aj modrú planétu
a prechádza cez hustý závoj mrakov. Cez
závoj plný tmy, nešťastia, beznádeje
a ľudskej chamtivosti. Ako veža do neba
stúpa temný závoj z komínov, áut. Ako
vražedné nože padajú na pralesovú perinu
kyslé dažde. Ničia, zabíjajú a nám je to
jedno. Takých pralesov je predsa plno, áno,
tých železných. V pralesoch neprehľadnej
džungle áut, komínov a ničiaceho nástroja –
ľudí. Hľadajú si svoje miesto v tej džungli, pomáhajú ničeniu a rozširujú svoje
teritórium, akoby boli na tejto planéte sami. Cez husté oblaky prejde aj oheň
žeravej gule. Prejde, no človek ho už späť nepustí. Uväzní ho ako falošne
obvineného. Oheň mizne a mizne...
Cestou vesmírom sa obzrieš na malú nenápadnú planétu, z ktorej sa stratili
šedé závoje mrakov. Je to modrá planéta – je celá modrá, no uprostred
jagajúceho sa oceánu sa nachádza malilinký ostrovček... Ostrovček, kde
nevzniká temný závoj, kde nepadá vraždiaci dážď. Je to ostrov plný zelene,
pralesov a bytostí – tých, čo majú v sebe zrnko nádeje a čo neničia ani nikdy
neničili. Sú to tvory slobody a voľnosti – voľne dýchajú a radujú sa, že tu nie je
ten, čo ničil, zabíjal – človek.