Keby v našich životoch rezonovali len dni, ktoré by sme mohli nazvať dobrými... Dni, kedy na oblohe nie je žiaden mráčik, stihneme všetko, čo si zaumienime, zistíme, že ľudia k sebe dokážu byť milí a dokonca nám ostane aj čas na relax.
Buum, facka - prebudenie... Čím sme starší, tým väčšmi sme vystavení menej dobrým dňom. Hm, slabé slovo. Nazvime ich ako si zaslúžia – zlé, pochmúrne.
Stačí jeden zlý deň a voilá – sebavedomie razom klesne na mínusové hodnoty. Z vlastnej skúsenosti viem, že vtedy sa všetky myšlienky zlúčia do jednej a hrajú - kto z koho s ľudským sebavedomím. Je to zložitý reťazec, ktorý si vyžaduje veľké sebazaprenie, odhodlanie, pozitívne myslenie a kvapku zdravého nadhľadu.
Kľúčovým je sebavedomie, ktoré sa veľakrát zakuklí do pomyselnej ulity a nie a nie ju opustiť. Tou ulitou sme my sami. Pamätám si, že keď som bola dieťa, sebavedomia som mala na rozdávanie. Nebála som sa ozaj ničoho. Nezniesla som smútok na tvári mojich blízkych a všetky problémy som im chcela pomôcť vyriešiť, aj keď som bola ešte dieťa s fantáziou a nesmiernou energiou. Spomínam si na jednu situáciu. Veľmi sa mi páčil jeden chlapec. Raz mi dal svoju porciu krupicovej kaše, takže instantná láska na prvý pohľad.
No nebola som jediná, ktorej sa páčil. Na školskom dvore sme hrali hru a on zadal úlohu, že tá, ktorá vylezie na orgován, s tou si postaví hrad z piesku. Hop sem, hop tam a už som visela ako opica zavesená na jednom konári. Šaškovala som tam, aby som si prihrala plusové body a ako som tak visela, zrazu som bola na zemi. Ako sa hovorí, po smiechu býva plač. ALE, ja som neplakala. Je pravdou, že ma chvíľku bolela hlava. No, čo myslíte, po koho si na lavičku prišiel princ s ponukou postaviť si hrad z piesku? Ako bonus prihodil pusu na čelo! Takáto sebavedomá som bola v piatich rokoch môjho života.
Nepotrebovala som nikoho na to, aby ma nejako povzbudil a istým spôsobom by mi predtým povedal, aká som úžasná a zvládnem to. Dala som to ako pani, sama! Sama som vedela, aká je moja hodnota a aj to, že risk je zisk. A tu sa z čista-jasna naskytne priestor otázkam: Sme si vedomí našej hodnoty? Dokážeme sa povzbudiť a prevziať kontrolu nad našim životom? Dokážeme to sami? Buďme k sebe úprimní. Skôr nie ako áno.
Dnes, keď máme zlý deň, cítime sa pod psa, potrebujeme práve od iných počuť, aké sú naše prednosti. Potrebujeme iných, aby nám dodali sebavedomie?
Život je veľká kniha, ktorej príbehy píšeme my sami. Len my rozhodujeme, akým smerom sa bude uberať... Je skúškou trpezlivosti, ktorá nás učí načúvať vnútornému hlasu a smerovať nás tým k pochopeniu seba samého. Je to dlhý proces, ktorý si vyžaduje poznať vlastné hodnoty a byť si nimi vedomý v každej situácií. Porovnávať sa s ostatnými je najväčšou chybou, akej sa všetci
dopúšťame.
Keby v našich životoch rezonovali len dni, ktoré by sme mohli nazvať dobrými... Dni, kedy na oblohe nie je žiaden mráčik, stihneme všetko, čo si zaumienime, zistíme, že ľudia k sebe dokážu byť milí a dokonca nám ostane aj čas na relax.
Buum, facka - prebudenie...
Stačí jeden zlý deň a voilá – sebavedomie razom klesne na mínusové hodnoty. Je to zložitý reťazec, ktorý si vyžaduje veľké sebazaprenie, odhodlanie, pozitívne myslenie a kvapku zdravého nadhľadu.
Kľúčovým je sebavedomie, ktoré sa veľakrát zakuklí do pomyselnej ulity a nie a nie ju opustiť. Pamätám si, že keď som bola dieťa, sebavedomia som mala na rozdávanie. Nebála som sa ozaj ničoho. Nezniesla som smútok na tvári mojich blízkych a všetky problémy som im chcela pomôcť vyriešiť, aj keď som bola ešte dieťa s fantáziou a nesmiernou energiou. Spomínam si na jednu situáciu. Veľmi sa mi páčil jeden chlapec. Raz mi dal svoju porciu krupicovej kaše, takže instantná láska na prvý pohľad. No nebola som jediná, ktorej sa páčil. Na školskom dvore sme hrali hru a on zadal úlohu, že tá, ktorá vylezie na orgován, s tou si postaví hrad z piesku. Hop sem, hop tam a už som visela ako opica zavesená na jednom konári. Šaškovala som tam, aby som si prihrala plusové body a ako som tak visela, zrazu som bola na zemi. Ako sa hovorí, po smiechu býva plač. ALE, ja som neplakala. Je pravdou, že ma chvíľku bolela hlava. No, čo myslíte, po koho si na lavičku prišiel princ s ponukou postaviť si hrad z piesku? Ako bonus prihodil pusu na čelo! Takáto sebavedomá som bola v piatich rokoch môjho života.
Nepotrebovala som nikoho na to, aby ma nejako povzbudil a istým spôsobom by mi predtým povedal, aká som úžasná a zvládnem to. Sama som vedela, aká je moja hodnota a aj to, že risk je zisk. A tu sa z čista-jasna naskytne priestor otázkam: Sme si vedomí našej hodnoty? Dokážeme sa povzbudiť a prevziať kontrolu nad našim životom? Dokážeme to sami?
Dnes, keď máme zlý deň, cítime sa pod psa, potrebujeme práve od iných počuť, aké sú naše prednosti. Potrebujeme iných, aby nám dodali sebavedomie?
Len my rozhodujeme, akým smerom sa bude uberať... Je skúškou trpezlivosti, ktorá nás učí načúvať vnútornému hlasu a smerovať nás tým k pochopeniu seba samého. Je to dlhý proces, ktorý si vyžaduje poznať vlastné hodnoty a byť si nimi vedomý v každej situácii. Porovnávať sa s ostatnými je najväčšou chybou, akej sa všetci dopúšťame.