Čo sme zažili
4
Za horami, za dolami...
4.A v Bulharsku
Dočkali sme sa. Prišiel deň „D“ a pred GPH
nás čakal autobus, v ktorom sme mali stráviť
najbližších 24 hod. a ktorý nás mal dopraviť
na miesto činu. Trochu stresu, či sa vôbec
vtrepú naše mega kufre do úložného
priestoru , posledné pusy od mamky, lások
a iného doprovodu a mohla sa začať
nekonečná cesta za našimi stužkami...Prvé,
čo sme prekročili, boli schody do nášho
luxusného autobusu ( kde sa nedali ani
sklopiť sedadlá). Potom sme prekračovali už
len
hranice
Slovenska,
Maďarska,
Rumunska
a napokon
vysnívaného
Bulharska.
Cesta za našim dobrodružstvom
sa zdala byť nekonečná! Neviete si
predstaviť tie ocenené prestávky počas
jazdy, kedy sme si mohli aspoň trochu
popreťahovať naše skelety. Posledné hodiny
boli už nedočkavo odpočítavané. O siedmej
ráno náš autobusový tátoš zakotvil
v nádhernom letovisku - Kraneve. Pomaly sa
každý vysáčkoval z autobusu a na nás už
čakali
roztomilé
vilky
s bazénom
i apartmánom, i napriek tomu, že sme nemali
žiadne hviezdne maniere. Naša prvá cesta
viedla k obhliadkam okolia a mora. Ak by
sme vedeli ako na to budeme reagovať,
zostaneme radšej sedieť doma. To, čo sme
tam predviedli, sa nedá ani opísať- prosto
radosť deciek z vodičky a mušličiek...skvelá
reprezentácia „Slowakie“. Po návrate na
vilky sa začalo zvečerievať. A tak bolo
potrebné preskúmať nočné zákutia mestečka.
Po prevedení dopoludňajšieho výstupu na
pláži musela nasledovať náprava reputácie
a tak sme sa po menších úpravách
zovňajšku, vybrali do mesta. Zapôsobilo na
nás veľmi pozitívne, o čom svedčili aj naše
ďalšie rozčarovania z nočného života
a miestnych. Domáci boli veľmi milí, a to sa
zasa odrazilo na ďalších známostiach. A keď
sme už pri super ľuďoch, nesmieme
zabudnúť na našich nadriadených, ktorí
spolu s nami zdolávali túto výpravu,
a bobríka odvahy si zaslúžia: náš triedny
Radoslav H., pani prof. Čupalková (o zábavu
sa nám staral aj jej syn Maťko )
a dovolenkujúce: pani prof. Šupolová a pani
zástup. Surgentová. Len podotknem, že
s nimi bolo fajn a nestrácali trpezlivosť pri
našich nočných hlučných debatách, alebo ak
sa niekto nedopatrením stratil vo víre
butikov (a to doslova, však Gabina ). Naše
milé profesorky sa nám snažili trošičku
spestriť program. Podarilo sa im to, keď šli
pešo po pláži do Albeny
(ďalšie stredisko) a cestou sme zistili, aké
vekové kategórie obľubujú tento typ
slnenia.(verte pod 50-tku tam nikoho
nenájdete). Ešte nikdy som neobdivovala
radšej vlny v mori ako ľudí na pláži. O tom,
čo je to nuda, nebolo ani šajnu, veď čo si
budeme hovoriť. Budíčky o 11 hod.,
večierka, vlastne málokedy bola večierka...
čo - to sme vydržali. Ale dni ubiehali
a mohli sme sa tešiť na ten najočakávanejší
večer z celého pobytu. Aj tak nebol presne
naplánovaný, pretože nám tam vyskočilo
malé zranenie našej Lucky pri volejbale,
ktoré jej zdobilo tváričku a tak ešteže má
protekciu takú silnú, sa večer odložil o 2 dni.
No napokon aj tak všetko vyšlo podľa
plánov a mohlo sa to začať. Predchádzali
tomu problémy so šatami( niekto ich nemal
ani v deň stužkovej), make-upom, vlasmi,
spálenými tváričkami od slnka, atď. Boli
sme tak vyhecované, že sme mali sto chutí
skočiť do bazéna a kašľať na všetko...no aj
po hodinovom čakaní bol triedny stále
trpezlivý a čakal na svoje dievčatá.