33 Vlastná tvorba
Príbeh ohňa
Lietajú v plameňoch, žiarivé hviezdy dreva. Šepkajú príbeh dvoch, ktorí mali len seba.
Boli mladí, plní snov, boli krásni, bez predsudkov.
On mal len ju, ona len jeho. Vždy držal ju za ruku jak anjela strážneho.
Čas im ale rýchlo šiel a zastaviť ho nemohli. Nemali presný cieľ, mysle niekde zabudli Mali len lásku, každého srdca cit, čo držal ich na vlásku, dával zmysel žiť.
A keď raz prišlo tmavé mračno, navštívil ich diabol sám, predali mu duše lacno, uverili rozprávkam.
Zabudli na lásku, už nepoznali city. Pozerali na seba a boli si ukradnutí.
Už neboli ako predtým, nekráčali s osudom. Sú jak vlci posadnutí vytím, jak démoni žijúci s peklom.
A tá láska, čo oboch ich živila?
Boh sa nad tým rozplakal a ona večne sa stratila
Miriam Kuzemková, 2. MA
Troška poézie patrí ku každej správnej stužkovej. A keďže 4. A má tento významný deň už za sebou, dovoľujeme si zaradiť do tejto rubriky aj ukážku, ako múza nakopala ich. Takto sa poďakovali svojmu triednemu a kto videl, kto nie, v jeho očiach sa zaleskli aj slzičky... ale pssst...!!!
Stojíme tu teraz pred Vami, aj s maličkými slzami. Navonok sme možno štvrtáčky, no vnútri ešte stále prváčky. Spomíname na ten deň, na prvé kúzlo tejto školy, Na prvé riadky v zošite, na prvé slzy pre známky, Na všetko krásne spolu prežité. Úplne prvý, prvučičký deň. Stretnúť Vás bolo vtedy ako sen. S úsmevom a radosťou pred nami ste stál, Vieme, že už vtedy za svoje ste nás vzal. Otcom aj bratom, spolužiakom ste nám bol, Nebolo toho, s čím by ste nám nepomohol. Vedeli ste na nás kričať, vedeli ste sa s nami smiať, Vedeli ste si nás získať, vedeli ste pri nás stáť. Naše spoločné roky boli dlhé, ale aj krátke, Naše spoločné roky boli krásne, ale aj ťažké. Určite už viete, čo povedať tým chceme, Jedno krátke slovko, Za všetko vám ĎAKUJEME!
Štvrtáčky z A- čky