23
Interwiev …
Tentoraz vám v tejto tradičnej rubrike ponúkame tak trocha netradične až dva rozhovory naraz. Na mušku sme si totiž zobrali dvoch nováčikov z profesorského zboru, ktorých okrem „ nováčikovania“ spája aj predmet, ktorý učia a síce telesná výchova. Je telocvik len predmetom, ich výučby, alebo aj ich životným štýlom? Majú toho spoločného viac? Máte priestor porovnať si ich. Mgr. Milan Olajec a PaeDr. Milan Kušej pod naším drobnohľadom …
Prečo ste si vybrali povolanie telocvikára? Bolo to vašim snom už od detstva? Splnili sa predstavy, ktoré ste od tohto miesta očakávali? O: Povolanie telocvikára bolo mojim snom už od malička. Vyrastal som totiž v športovej organizácii Sokol, v ktorej sme mali veľmi dobré vzťahy. Tam nám okrem lásky k športu vštepovali aj mravné zásady a úctu k pravde, takže som bol odmala vedený k aktívnemu a čestnému životu. Hoci som sedemnásť rokov z politických dôvodov nemohol vykonávať toto povolanie, moje predstavy sa splnili. Vždy som chcel mladšej generácii odovzdávať svoje športové skúsenosti, čo sa mi aj splnilo. K: Áno. Už od šiesteho ročníka bolo mojim snom stať sa telocvikárom. Po skončení strednej školy- Gymnázia v Prešove som šiel na vysokú školu telovýchovnú. O vás, pán profesor Olajec, vieme, že nie ste na našej škole úplný nováčik. Ako to teda s vami vlastne je? O: V roku 1965 som na túto školu nastúpil ako mladý telocvikár a učil som tu krásnych osem rokov. Potom som však z politických dôvodov bol nútený odísť. Po revolúcii som sa však vrátil a od roku 1990, kedy som bol zvolený do funkcie riaditeľa školy, som toto miesto zastával deväť rokov, následne nato
Interview
som ešte dva roky učil a odišiel do dôchodku. A ako sa vám na vašom novom / staronovom pôsobisku páči? Ste spokojný s našimi žiakmi? Mohli by ste ich porovnať s ich predchodcami? O: Škola sa podstatne zmenila a šla veľmi vpred po odbornej stránke. Zvlášť by som vyzdvihol vysokú úroveň informatickej učebne, na ktorej začiatky si pamätám. Čo sa týka žiakov,( oproti štyrom rokom kedy som neučil,) sa veľmi zmenili. Zdynamizovali sa, sú otvorenejší, uvoľnenejší, znížil sa rozdiel učiteľ- žiak. Profesor musí vystihnúť žiakov záujem, čo si vyžaduje aj lepšiu prípravu na hodiny. V porovnaní už len s rokom 1999, vidieť na študentoch odraz počítačovej doby, kedy aj pri najmenšej záťaži sú žiaci negatívne naladení, pretože na také čosi nie sú zvyknutí. Netvrdím, samozrejme, že všetci. Nájdu sa aj svetlé výnimky. K: Ťažko ohodnotiť spokojnosť. Som tu ešte len 1,5 mesiaca, ale v celku som veľmi spokojný. Predtým som učil na SOU strojníckom v Michalovciach. Pôsobil som tam 22 rokov. Potom to bolo 2 roky SOU( Hotelová Akadémia) a 1 mesiac SPŠ( pred vojenčinou na Ľudovíta Štúra). Ako sa cítite v profesorskom kolektíve? Zapadli ste, alebo naopak? O: Kolektív je mi dosť neznámy, nakoľko je totálne zmenený. V profesorskom zbore sú dokonca 4 moji žiaci. Z bývalých kolegýň tu ostalo iba päť. Nevravím však, že som nezapadol. K: Tak so svojim kolektívom som veľmi spokojný. Je výborný. Kolegovia sa mi pomáhajú adaptovať novému prostrediu. Čo máte na svojich hodinách najradšej a čo vás vie poriadne vytočiť? O: Mám rád, keď sa mi hodina vydarí, teda, žiaci sa odreagujú, uvoľnia a tešia z pohybu. Naopak, vytáča ma, keď teoreticky vysvetľujem novú látku a žiaci sa bavia a sú nesústredení.