jedno výrazové delenie tónin: durová tónina vyjadrovala radosť a jej podobné nálady
a molová smútok, žiaľ, bolesť a im príbuzné duševné stavy.
3.3 Určujúce faktory symboliky
Vo vrcholnom období pôsobenia afektovej teórie, v období baroka získavajú mnohé nástroje
symbolické postavenie na základe viacerých faktorov:
Na základe využívania v určitých spoločenských vrstvách sú niektoré nástroje
nositeľmi symbolu vznešenosti. Ide predovšetkým o violu da gamba a lutnu, ktoré
vzhľadom na skutočnosť, že na nich hrali príslušníci najvyšších spoločenských
vrstiev, 30 boli symbolmi vznešených hudobných myšlienok. Viola da gamba však
s ohľadom na jej farbu zvuku bola aj nástrojom, ktorý sa najviac blížil k ľudskému
hlasu a bola aj nástrojom smútku.
Na základe miesta ich využívania dostávajú určité nástroje symbol, ktorý ich
charakterizuje. Organ vzhľadom na jeho využívanie v sakrálnych priestoroch sa stal
typickým nástrojom cirkevnej hudby, pričom tento symbol si viac-menej udržiava do
súčasnej doby. Podobne corno da caccio vznikol pôvodne ako signálny nástroj pre
potreby poľovníkov. Túto funkciu si udržal do súčasnosti, pričom ho má v náznaku aj
v našom slovenskom názve – lesný roh. Stvárňuje predovšetkým lovecké scény, ale aj
situácie lesného, či slávnostného charakteru.
Symbolika na základe zvukovej farby charakterizuje predovšetkým sláčikové
nástroje, ktoré vznikli začiatkom 18. storočia využitím súzvučných strún. Ich podstata
spočívala v tom, že popri črevových strunách natiahnutých nad hmatníkom, na ktorých
hral hudobník prstami, boli v dutine pod hmatníkom v krku, či vedľa hmatníka
natiahnuté súzvučné kovové struny naladené v tej istej frekvencii, ako struny nad
hmatníkom. Na princípe akustického javu vynúteného kmitania sa tieto súzvučné
struny rozozvučali, výsledkom čoho bol veľmi jemný až sladký tón, na základe čoho
hlavný predstaviteľ týchto nástrojov – viola d´amore, 31 dostal svoj príslovečný názov –
viola milostná; zaujímavosťou je, že v 19. storočí ju obsadzovali do orchestra aj Jules
Massenet (1842 – 1912), Giacomo Puccini (1858 – 1924), Leoš Janáček (1954 – 1928)
a ďalší.
30
A. Otterstedt hovorí, „že viola da gamba počas celého obdobia jej využívania bola nástrojom najvyšších
spoločenských vrstiev“ (Otterstedt. 1994, s. 106).
31
Podobným nástrojom bol aj barytón, príbuzný s tenor-basovou violou da gamba, pre ktorý napísal Joseph
Haydn (1732 – 1809) 169 skladieb.
13