PUbLIcIsTIka•
BIOETIKA
Kedy a prečo?
Pojem „bioetika“ pomenúva novú vednú disciplínu a už na
prvý pohľad napovedá o svojom obsahu (bios = život, etika =
systematické štúdium ľudského konania vo svetle hodnôt).
Čo si však konkrétne predstaviť pod týmto pojmom?
Podľa prvej Encyklopédie bioetiky
z roku 1978 ide o „systematické
štúdium ľudského správania na poli
vied o živote a v oblasti zdravotnej
starostlivosti; toto správanie je
skúmané vo svetle morálnych hodnôt
a princípov“. Z uvedeného vyplýva, že
pôjde o interdisciplinárne štúdium,
do ktorého bude zapojená filozofia,
medicína, právo a ďalšie súvisiace vedy.
K
eďže predmetom skúmania
je konanie v oblasti starostlivosti o zdravie a o život človeka, riešená problematika
sa bude nepochybne dotýkať aj práce farmaceuta. Vzhľadom na to, že ide o pomerne mladú a rozvíjajúcu sa disciplínu, jej obsah a ciele zatiaľ nie sú
dostatočne jasné a známe tak zdravotníkom, ako aj širokej verejnosti. Zvlášť
v Európe, kde sa bioetika začala rozvíjať o čosi neskôr v porovnaní so Spojenými štátmi. Tam siahajú jej začiatky
do obdobia sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia.
Dôvody vzniku
novej disciplíny
Aby bolo možné lepšie pochopiť čo je bioetika a čím sa zaoberá, je dobré spoznať
hlavné dôvody jej zrodu spolu s historickým pozadím. Kontext, v ktorom vzniká
táto nová disciplína, by sa dal zhrnúť do
štyroch bodov.
Hlavným z nich je prudký vývoj biomedicínskych vied. Medzi jeho míľniky
nepochybne patrí odhalenie štruktúry
DNA v roku 195, ktorý umožnil rozvoj
genetiky. V roku 1954 došlo k prvému
22
Lekárnické Listy® • marec 2014
uplatneniu reanimačných techník. Tým
sa zmenil priebeh mnohých chorôb a hranica medzi životom a smrťou sa stala
istým spôsobom menej zrejmá. O rok
neskôr vyšla prvá práca o transplantácii
obličiek a v roku 1967 bola vykonaná
prvá transplantácia srdca. Narodenie
prvého človeka po umelom oplodnení v roku 1978 a mnoho ďalších momentov prinieslo nové etické otázky.
Druhým dôvodom zrodu novej disciplíny bolo rastúce uvedomovanie si neodcudziteľných ľudských práv, ktoré vychádzajú z dôstojnosti každého človeka.
Tomuto neodškriepiteľne napomohol
Norimberský proces po druhej svetovej
vojne tým, že odhalil zločiny, v ktorých lekári vykonávali kruté pokusy na ľuďoch.
Odpoveďou na tieto udalosti bola Všeobecná deklarácia ľudských práv schválená Organizáciou spojených národov
v New Yorku v roku 1948. Alarmujúce
správy o neetických pokusoch na ľuďoch, objavujúce sa v druhej polovici
dvadsiateho storočia, opätovne podnietili diskusiu o nevyhnutnosti chrániť autonómiu osoby. Ide napríklad o prípad
z nemocnice v Brooklyne, kde v roku 196
naočkovali živé rakovinové bunky dvadsiatim dvom starým ľuďom, samozrejme,
bez ich súhlasu.
Ďalším príkladom je štúdia prebiehajúca v nemocnici v New Yorku v rokoch
1956 – 1970. Počas tohto obdobia bolo nainfikovaných sedemsto mentálne retardovaných detí vírusom hepatitídy, pričom
rodičia boli prinútení s tým súhlasiť.
V súvislosti s touto problematikou Svetová
asociácia lekárov vydala v roku 1964
„Helsinskú deklaráciu“, ktorá predkladá
etické normy a pravidlá vo výskume
s účasťou ľudských subjektov. Jej najnovšia verzia bola prijatá minulého roku
v Brazílii. Postupne boli schválené ďalšie
kľúčové medzinárodné dokumenty týkajúce sa bioetiky.
V roku 1997 Rada Európy prijala
v Oviede Dohovor o ľudských právach
a biomedicíne, za ktorým nasledovali
štyri dodatky: (1) o zákaze klonovania človeka v roku 1998; (2) o transplantácii orgánov a tkanív v roku 2002; () o biomedicínskom výskume v roku 2005 a (4)
o genetických testoch na terapeutické účely v roku 2006. Na pôde UNESCO boli
prijaté dva významné dokumenty: v roku 200 Medzinárodná deklarácia o ľudskom genóme a ľudských právach a o dva
roky neskôr Všeobecná deklarácia o bioetike a ľudských právach.
Tretím dôvodom zrodu bioetiky bolo
spochybnenie etickej neutrálnosti vedy. Udalosti dvadsiateho storočia napomohli vnímať to, že veda nie je neomylné, objektívne a neutrálne poznanie a že
medzi metódami vedeckého výskumu,