HELIOS_jesen_2020 - Page 8

Nasledovala ďalšia operácia ?
Áno . Keď som sa prebudil po tejto operácii , trčalo zo mňa ešte viac hadíc ako po tej predchádzajúcej . Dozvedel som sa , že tentoraz boli črevá upchaté v mieste , kde som mal spoj po vybraní nádoru . Vývod som však nemal vytvorený , lebo vraj by to malo fungovať . Ale , žiaľ , nefungovalo . Nevedel som ani rozprávať . Sliznice mi napadla pleseň a len veľmi pomaly som sa zotavoval . Po dvoch týždňoch som začal znova jesť , ale mal som problém vôbec vypiť šálku čaju . Bol som slabý ako mucha , strašne som schudol , vážil som len päťdesiatdva kilogramov . Proste som bol iba kosť a koža . Už som sa nemohol na seba ani pozrieť v zrkadle . Jediná šanca ako to všetko prežiť , bolo vyvedenie stómie . Operovali ma v piatok 13 . ( decembra ) a keď som zaspával , vravel som si , že bude lepšie , ak sa už nezobudím . Toho utrpenia už bolo naozaj dosť . Keď som znova nabral vedomie , bol som úprimne rád , že žijem . Utrpenie sa však neskončilo , lebo stómiu mi mohli otvoriť až po štyroch dňoch . Z brucha mi vychádzali desivé zvuky , stále som mal štikútanie a ako sa vyjadrila stomická sestra , brali ma ako prípad na umretie . Úľava nastala po otvorení stómie . Bolo to ako znovuzrodenie , keď som znova mohol začať jesť . Z tej plesne na ústnej sliznici som stratil chuť , ale keď som prvý raz zjedol rožok s maslom a čajom , zažil som ten najkrajší gurmánsky zážitok , aj keď som ich chuť necítil . Na Vianoce som sa dostal domov . Prekvapilo ma , ako rýchlo som začal priberať a naberať silu . Začal som si zvykať na život so stómiou a po pol roku sa mi vrátila aj chuť .
Bolo ťažké zmieriť sa s faktom , že budete mať stómiu do konca svojho života ?
Poznal som osobne dvoch stomikov z našej dediny a vedel som , že vedú takmer plnohodnotný život . Tak som si vravel , že keď to zvládli oni , musím to zvládnuť aj ja . V tom čase prebiehali olympijské hry v Soči a ja som ich sledoval v televízii , lebo vlastne nič iné som ani robiť nemohol . Zaujali ma najmä prenosy z krasokorčuľovania . Ako celoživotný športovec som mal viacero obľúbených športov , ale krásnemu korčuľovaniu odvtedy venujem najviac pozornosti a spríjemňuje mi môj život .
Kedy ste po všetkých tých operáciách , útrapách a rekonvalescencii začali spoločensky žiť a športovať vy sám ?
Prvý rok ma po tých operáciách dosť boleli jazvy . Chodil som na krátke prechádzky a skúšal bicyklovanie . Ale bicyklovať sa mi ešte nedalo . Vstúpil som do ILCO klubu stomikov v Trenčíne , kde som sa zoznámil s podobnými osudmi , ako bol ten môj . Môžem povedať , že z psychickej stránky mi pomohlo , že žijú ľudia s podobným osudom . Pochopil som , že so stómiou sa život nekončí , ale iba mení a len vďaka nej sa môžem ďalej tešiť zo života . V tom roku si ma predseda klubu vybral za svojho podpredsedu a začal som chodiť na zasadnutie rady združenia SLOVILCO v Martine . Tam som spoznal veľa zaujímavých životných príbehov , z ktorých by každý vydal na knihu . Odišiel som do invalidného dôchodku a mal som dostatok voľného času . Oslovili ma tiež urbárnici z našej obce , kde som sa stal predsedom pozemkového združenia . Ale chýbal mi šport , ktorému som sa pred ochorením venoval . Vtedy som bol presvedčený , že sám už nikdy nebudem môcť športovať . Tak som využil svoju funkciu predsedu pozemkového spoločenstva a všetky vzťahy s organizáciami v obci a okolí a zorganizoval som v roku 2015 prvý ročník športovo-spoločenskej akcie pod názvom Zdolaj Srnský vrch ( kopec nad obcou Horné Srnie ; pozn . red .). A dnes z tejto pôvodne „ hurá akcie “, na ktorú prišlo asi 250 ľudí , sú dve vážne akcie . Ale aby som sa vrátil k vašej otázke . Po chorobe sa všetko zmenilo , mal som veľa času , no bolesti v konečníku ma skutočne brzdili . Tak som sa raz rozhodol nevšímať si ich a jazdiť aj tak . Po dvoch mesiacoch som zistil , že tie bolesti sa temer stratili . Keď mi spevnelo svalstvo v sedacej partii , bolesti postupne prestali . Tak sa mi podarilo vrátiť k cyklistike , spoznal som Milana Feješa ( predseda ILCO klubu Galanta ; pozn . red .), s ktorým sme absolvovali niekoľko spoločných cyklistických akcií . Zvlášť som sa tešil na desaťdňovú cyklistickú jazdu , ktorú pred dvoma rokmi usporiadali českí stomici .
táto športová akcia sa však pre vás neskončila práve najlepšie , však ?
Asi sa to s tým tešením nemá preháňať , lebo hneď v závere prvej etapy som si veľmi nešťastným spôsobom rozlámal členok pravej nohy . Stalo sa to kúsok od Chebu , tak ma previezli do nemocnice v Karlových Varoch , kde ma hneď aj operovali . Aj touto cestou chcem znovu poďakovať úžasným odborníkom lekárom v tejto nemocnici , že môžem bez následkov športovať .
Malo teda zmysel vrátiť sa k športu ?
Keď sa pozriem späť , tak po tých všetkých operáciách a zdravotných problémoch , ktoré súviseli s mojou diagnózou ( karcinóm hrubého čreva ), nikdy som si nemyslel , že sa postavím na štart cyklopretekov . Návrat k športu bol pre mňa obrovská psychická vzpruha a znovuzískanie stratenej sebadôvery . Viem , že medzi stomikmi je veľa takých , ktorí si prešli alebo ešte prechádzajú podobnými problémami ako ja . Preto dúfam , že im môj príbeh dodá psychickú silu a bude ich inšpirovať .
Zhovárala sa AdRiANA ŠAtKoVá Fotky : súkromný album Pavla Húserku
8 Helios / Jeseň 2020