Číslo : 1
Na stoličke , kde predtým sedel Bernard , sedel teraz plešatý Oto . Zízal pred seba s pohľadom upreným na dosku pracovného stola .
„ Ahoj !“ zvolal Maximko .
„ S čímsi ako si ty , sa nebavím ,“ odvrkol Oto . „ Človek sa k nemu správa ako vlastná mať , a on ma podrazí . Vraj ho bolí brucho , vraj pomôžu valeriánske kvapky , a ja somár ich hneď utekám kúpiť – nie , tu je všetka dôvera fuč ,“ zúfalo krútil plešatou hlavou . „ Kam dospeje svet , keď už takíto malí chlapci sú takí záterní !“
„ Zákerní ,“ opravil ho Jakub Bystrý .
Oto mávol rukou . „ Veď je to fuk a udri jak buchni . Ja som ľudský človek , a on ma udal . To si nesmie dovoľovať ani trpaslík .“
„ Na zlodeja detí mi pripadáte príliš bezočivo prostoreký ,“ pokojne skonštatoval Jókus a naklonil sa dopredu .
„ Ústa už vôbec neotvorím ,“ vyhlási Oto , „ už len u zubára .“
„ To by bolo nemúdre , môj milý ,“ ozval sa komisár . Potom vytiahol z ľavej bočnej zásuvky fľašu pálenky a pohár , oboje postavil na písací stôl a usmieval sa , ako by bol Otov obľúbený strýko . „ Malého muža ste neukradli vy . O to sa postaral váš komplic Bernard . Previnili ste sa však tým , že ste mu pomáhali . Aj to je ťažký zločin . Ale , spoluúčasť ‘ je ohybný pojem .“
Plešatý Oto zízal ako zhypnotizovaný na plnú fľašku a prázdny pohár .
„ Záleží na posúdení súdu , aký vysoký trest udelí ,“ Buldog naplnil dvojdecák dopoly , posunul ho k Otovi a zaželal mu : „ Na zdravie !“
Pokračovanie nabudúce ... �
Strana 37